5. výročný oheň v osade Súmrak

Pri ohni sa dá robiť všeličo. Opekať, spievať, zapíjať radosť i smútok, objímať sa s milovanou osobou, spať. To všetko je fajn, to môžem. Najradšej mám ale iné: len si tak sedieť pod hviednou oblohou, hľadieť do ohňa a dumať. Vtedy nie je treba slov. Vtedy sa človek pozerá cez oheň na všetko, na svet, na ľudí, nazrie až na samé dno svojej duše. A nájde tam veci, ktoré by možno inak ani nezbadal. A mnohé pochopí.Keď ma kamarát pozval na túto slávnosť, ani som veľmi netušila, o čo ide. Vedela som len, že to bude v lese, bude sa zapaľovať oheň a je to len pre „svojich ľudí“.V tomto uponáhľanom čase to bol pre mňa trochu šok. Milý a príjemný. Mala som radosť už z toho, že som tam trafila. Ďalšie príjemné zistenie bolo, že oproti 35° horúčavám je v lese veľmi príjemne, skrátka iný svet. Otvorila sa predo mnou nečakaná scenéria. Kvázi indiánska osada uprostred lesa, obrovské típí s ohniskom uprostred panovalo množstvu malých stanov. Skupinky ľudí posedávali na lesných „lavičkách“, debatovali medzi sebou, pili pivo. Niektorí driemali, tí aktívnejší varili v koltli guláš na večer. Všetci ma zdravili, priatelia boli vítaní.Táto osada, umiestenená na súkromnom majetku, je za niekoľko rokov svojho fungovania už slušne vybudovaná k prežitiu. Nemyslím umyvárky a splachovacie záchody. Na to zabudnite. Všetko je čisté a prírodné. Vykosená tráva, stoh dreva na kúrenie, totem s vlajkami, umiestnený pri posvätnom ohnisku. Voda z vlastného prameňa slúži na všetko. Vlastná kadibudka v lese, zopár stlčených lavičiek a stolov. Všetko v prírodnom stave. Najväčšiu radosť mali deti. Bez zábran a okrikovania šantili po osade, po potoku a priľahlých územiach. So svojimi otcami hrali hry a súťaže, ktoré sa v škole či škôlke určite nenaučili. Zarastení zálesáci sa pomaličky začali prebúdzať k životu po prebdenej noci, siahli po svojich gitarách a pustili do éteru svoje trampské songy.Dobre mi tam veru bolo. Každú chvíľku prišiel niekto ďalší, aby prehodil pár slov. Rýchlo som odkukala trampské podanie ruky, aby som zapadla. Sem – tam pozvanie na pohárik, na pesničku, či na ďalší trampský zraz. A voľné debaty o živote, trochu filozofovania i jednoduchých, múdrych slov.O pol deviatej večer sa všetko sťahovalo k posvätnému ohnisku. Okolo neho kruh, ktorý nik nesmel prekročiť. Všetci povstali, aby sa obrad mohol začať. Mal svoj presný scenár, riadený domácimi osadníkmi. Vlajka osady Súmrak vytiahnutá na vrchol stožiaru, či skôr totemu. Spoločnosť jej robili vlajky ďalších osád. Štyria významní muži zapálili ručne vyrábané a živicou lepené fakle. Tie zapálili oheň. Oheň krásy, sily, lásky a odvahy. Stáli sme tam, s úctou a rešpektom voči prírode a jej živlom, bez slov a so zimomriavkami po celom tele. Silná chvíľa. Nasledovali gratulácie, priania a odovzdávanie malých a milých darčekov domácim a naopak. Ceny pre víťazov v celodenných disciplínach boli tradičné, drevené placky, pomaľované dobrovoľníkmi. To všetko už za príjemného sprievodu trampskej kapely. Po nejakom čase sa otvoril posvätný kruh ohniska a decentná atmosféra sa zmenila na uvoľnenú a divokú zábavu až do rána.Nezabudnuteľné. Byť aspoň na chvíľu na tomto mieste, s týmito ľuďmi. Kde všetci sú si rovní, lebo vek, vzdelanie, postavenie, výzor a iné malichernosti nehrajú rolu. Všetci jedia rovnaký guláš a pijú rovnaké pivo. Tam, kde si môžete pokojne nechať svoje veci pohodené kdekoľvek, pretože tam si ich aj nájdete tak, ako ste ich nechali. Nikto nikoho nesúdi, neposudzuje, neodmieta. Nikto nerobí výtržnosti a problémy. Všetci dýchajú v harmónii s prírodou. Slovo, rovnako ako ticho, má svoju váhu. Aj takto môže vyzerať očistenie, znovuzrodenie človeka. Srdiečko pookreje, myseľ sa vyčistí a duša je povznesená. Myslela som si, že niečo takéto už dávno neexistuje. Chalabohu, že som sa mýlila. Ale budeme to vedieť zachovať aj pre generáciu našich detí?