Každý má svoje miesto pod slnkom

Niektorí ľudia si ju obzerajú, niečo si šepkajú, deti sa smejú. Priznám sa, že ani ja som najskôr nevedela, ako mám reagovať, hanbila som sa za ňu a radšej som sa jej vyhýbala. Takí sme my ľudia, kým pochopíme, že každý má svoje miesto pod slnkom. Ubehlo niekoľko rokov. Dnes sa jej nevyhýbam, ale tiež sa na ňu usmejem a namiesto pozdravu kývnem hlavou.Iná situácia: Stáli sme v pražskom Tescu pri pokladni. Priateľ ma upozornil na muža, sediaceho za pokladňou. Nuž, bol trošku zvláštny svojou fyziognómiou. Bol iný. A takíto ľudia vždy vzbudia pozornosť okolia. U niekoho vyvolajú pocit ľútosti, u niekoho škodoradostný úsmev. Vtedy som povedala moju obľúbenú vetu: „Každý má svoje miesto pod slnkom!“ V tej chvíli som priateľovi prehádzala jeho zaužívané myšlienkové pochody. Chvíľu sa nezmohol na slovo a odvtedy mi (a sám sebe) tú vetu často pripomína. A ešte hovorieva, že keby bolo viac takých ľudí na svete, ako ja, bolo by lepšie. Všetci by sa mali radi a všetko by bolo pekné.Nuž, asi to nie je tak jednoduché. Celý svet sa naraz nedá zmeniť. Ale každý môžeme prispieť svojou troškou. Chcem tým povedať, že tolerancii sa dá naučiť. Stačí, keď si začneme uvedomovať, čo sa okolo dás deje. Čo je v živote naozaj dôležité. Naučme sa rešpektovať ľudí takých, akí sú! A nielen v prípade, že sú postihnutí. Nielen takéto bremeno si ľudia ťahajú so sebou. Sú bremená, ktoré nie sú vidieť, alebo ich nevnímame ako bremená. Niekto je tvrdohlavý, niekto hašterivý, iný lakomý, či majetnícky, alebo mamonársky, výbušný, flegmatický,... každý z nás má nejaký problém. Bojujeme s ním my, i tí, s ktorými žijeme, alebo s ktorými sa stretávame. Sú to presne tie veci, ktoré nás na iných dokážu vytočiť. Naše ľudské bremená. A najradšej vidíme len tie cudzie.Dnes mi nevadia ľudia, ktorí vyzerajú inak, rozmýšľajú inak, obliekajú sa inak, správajú sa inak. Po svojom. Viem, že každý sme nejaký. Máme svoje videnie sveta a svoje priority. Svoje dôvody. Každý sme na svojej ceste a vyvíjame sa. Životné facky nám otvárajú oči, robia z nás ľudskejších ľudí a učia nás tolerancii a rešpektu. Nevadia mi iné názory, ani negatívne reakcie v diskusiách k mojim článkom. Nehádam sa. Najskôr sa pokúsim človeku vysvetliť, čo nepochopil. A keď útočí a kope okolo seba, znamená to, že asi má nejaký problém. Nevie si s ním poradiť a preto svoj hnev obracia proti mne. Nemôžem reagovať rovnako. Negatívna reakcia by plodila zase len negatívne emócie, ako hnev, opovrhnutie,... Je to zbytočné. Buď takémuto človeku podám pomocnú ruku, alebo ho jednoducho nechám tak. Nechám ho s pochopením, že ešte potrebuje prejsť kus cesty, aby pochopil. Keby som vstúpila do hádky, ublížim zase jemu, i sebe. Lebo hádka prinesie smútok, nervozitu. Môj postoj je teda pozitívny, tolerantný, rešpektujúci vôľu toho druhého, hoci aj odmietnutie. Navyše, je to dobrá lekcia aj pre mňa. Niekedy môže zachrániť situáciu, niekedy možno aj život.A čo Vy? Rozprávate si o nejakej susedke, že stále chodí v jednej sukni? Možno na inú nemá, lebo platí štúdium svojim deťom. Alebo má Váš kolega rečovú vadu, na ktorej sa vždy dobre zasmejete? Možno je majster v šachu, či vo varení. Alebo ten podivín, čo s Vami nikdy nejde na pivo? Možno sa ponáhľa za rodinou, lebo je to ten najlepší manžel a otec na svete. Nič nie je iba čierne, alebo iba biele. Nikto nie je iba dobrý, alebo iba zlý. Každý človek má svoju hodnotu a má v sebe aj niečo jedinečné, len to treba objaviť. Skúsme hľadať v ľuďoch najskôr to dobré! Urobme ten prvý krok a venujme im hoci úsmev. A keď nám niekto naozaj nesedí, nemusíme vyhľadávať jeho spoločnosť. Iba sa ho naučme ticho tolerovať, bez ponižovania. Veď každý má svoje miesto pod slnkom!