„Neprispejete na detskú onkológiu?"
„Nie, ďakujem", odpovedám vždy to isté. A ani neviem, čo myslím tým „ďakujem".
Lebo vždy vo mne prekypujú zmiešané pocity. Vlastne ani neviem, ako sa mám cítiť. Mám niekomu vysvetľovať, že už som im niečo dala minule, alebo že ma to uráža za všetky tie trpiace deti, že sú odkázané na niečo tak ponižujúce? Alebo mám mať pocit viny, že neprispejem?
Nie je to lakomosť, ani bezcitnosť. Práve ja patrím k tým, čo posielam príspevky na verejné zbierky, (vždy podľa svojich momentálnych možností), alebo aspoň sms na detičky, na povodne... a kamarátke požičiam vždy, aj keď viem, že návratnosť je málo pravdepodobná. A dojíma ma pohľad aj na krásne zdravé dieťatko, nie to ešte na ťažko choré...
A nie je to ani nedostatok tolerancie, že ma to vždy vytočí „do bezseba". V mojom veku už sa snažím žiť slobodne a nechávať slobodu aj iným. Tak čím to je?
Viem, že ani tí mladí, čo držia v rukách tie pokladne, za to nemôžu... len ich niekto poslal... a vidno na nich, že aj im je často krát trápne takto žobrať od okoloidúcich, ktorí ich väčšinou ignorujú.
Preto sa pýtam: Kto poslal týchto žobrákov do ulíc miest? Je to skutočne nevyhnutná podpora a zdroj príjmu pre detskú onkológiu? Je to vhodná forma, ako získať zdroje? Nuž, aj takto vyzerá naše zdravotníctvo.
Je mi z toho smutno.
