Milá Magduška,

Vyliezlo to z Teba až tesne predtým, než sme sa rozišli. Iste, zainteresovaní vedeli, len ja nie. Prišla som do začatého rozhovoru, sprevádzaného Tvojimi vzlykmi.„Prečo s ním si?“„Pretože musím. Nemám na výber. Ale to sa už nedá vydržať! Je to stále horšie. On ma týra, vydiera, prenasleduje. Ponižuje ma... stále dookola je to to isté...“„Tak prečo s ním si?“„Pretože s ním mám dieťa! Pretože sa mi vyhráža, že mi ju nedá. Tvrdí, že ju nedostanem, keď som chorá! A ani nemám kam ísť.“Magduška nie je ani psychopatka, ani alkoholička, ani telesne, či duševne postihnutá. Má iba chorobu pľúc. Nepríjemnú diagnózu, ale IBA (!) chorobu pľúc. Jej manželovi však stačí k tomu, aby ju citovo vydieral a týral. Keď strávite s človekom jeden deň, je dosť nepravdepodobné, že zistíte, čo má najradšej na raňajky, aký kupuje prášok na pranie, alebo aké má zlozvyky. Ale je to dosť dlhá doba na to, aby ste zistili, že táto mladá žena je normálna, priateľská, pravdepodobne rodinne založená a asi aj dobrá mama. „Nenechaj sa týrať. Postav sa mu, lebo keď sa necháš ponižovať, keď bude stále cítiť Tvoj strach, stále Ti bude ubližovať.“„Neboj sa ho! Váž si sama seba, máš svoju hodnotu!“ „Viem, že sa bojíš o dcérku. Ale preto sa nenechaj zničiť! Aj Tvoja choroba je pravdepodobne len následkom tohto stavu. Keď sa odhodláš a vyriešiš si život, ľahšie sa uzdravíš!“Mnoho ďalších slov, plných súcitu a pochopenia smerovalo k Magduške. Mnoho rád a povzbudení. Viem, že to pomohlo iba (alebo aspoň?) na chvíľu. Že na ten boj bude zase len sama. Sama sa bude musieť rozhodnúť a sama to bude musieť zvládnuť. A možno sa v jej okolí predsa len nájde niekto, kto jej pomôže, poradí, kto ju podrží. Vždy je nejaká možnosť. V každom prípade, keď chce vyhrať svoj boj, musí nájsť silu v prvom rade sama v sebe. Toto nikto za ňu nemôže urobiť.Objali sme Ťa na rozlúčku a rozišli sme sa každý iným smerom. Až mi bolo ťažko a smutno z tej bezmocnosti. Tvojej i mojej. A tak na Teba, Magduška, každý deň myslím. A na Tebe podobných. A pýtam sa, koľko toho musí človek zvládnuť sám a koľko môže pomôcť okolie? Ako dlho sa budeš trápiť a ako dlho sa to dá vôbec vydržať?! Neviem, čo napísať na záver. Došli mi slová... Táto otázka, problém domáceho násilia, zostáva bohužiaľ stále otvorená a stále živá medzi nami.