Sme tolerantní k idolom?

Nebolo jednoduché sa k nemu dostať, ale pomohli spoloční priatelia. Stretli sme sa v Topoľčanoch pri zimáku, hneď po skončení tréningu. Keď uspokojil svojím autogramom skupinku detí, sadli sme si do miestneho bufetu a začal sa rozhovor. Alebo skôr rokovanie o reklamnej spolupráci s našou firmou. Bola som prinajmenšom zvedavá, aký je v skutočnosti, keď nie je pod drobnohľadom médií. Musím povedať, že moje očakávania maximálne naplnil. Nesprával sa ako hviezda, skôr ako chlapec od susedov. So skromnosťou, vlastnou vzácnym ľuďom, so mnou hovoril o hokeji, o živote hviezdy za morom i doma a samozrejme o našom spoločnom projekte. Odpovedal na moje otázky, ale rovnako ho zaujímalo, komu bude robiť túto reklamu. Zjavne to bolo pre neho dôležité. Vedieť, že sme seriózna firma, že naša spolupráca bude korektná. Dôležitý bol preňho aj náš produkt a slogan, pod ktorý sa podpísal. Ťažko by robil reklamu niečomu, s čím nie je stotožnený, napr. cigaretám alebo alkoholu. Keďže naša firma vyrába športové prostriedky, bolo to ideálne spojenie. Športový idol športuje v lete na slovenskom výrobku. Takže sme napokon stihli pred koncom hokejových prázdnin a jeho odletom do Ameriky nielen dohodnúť podmienky spolupráce, ale aj nafotiť nášho hrdinu s našim produktom, aby nás sprevádzal v celej ďalšej sezóne... Keď sme to o rok zopakovali, Miro už bol majster sveta, hrdina, ale stále ten istý, skromný a príjemný človek. Z fotenia som niesla jeho fotky s venovaním pre všetky deti mojich kolegov a mojim chlapcom dokonca daroval počítačovú hokejovú hru. Zostala mi pekná spomienka na tohoto človeka a pár spoločných fotografií. Dobrý dojem, znásobený vedomím, že jeho nadácia začína pomáhať tým, ktorí to potrebujú.Pre moje deti sa stal ozajstným idolom. Sledovali sme spoločne jeho kariéru, počítali jeho góly a priali mu šťastie, keď sa ženil. Problém nastal, až keď jedného zimného večera prehovoril na nás z televíznej reklamy. Priznám sa, trochu nás to zaskočilo. Mne samotnej to k nemu nejako nešlo. Ten istý Miro, ktorý si starostlivo vyberal prostriedky a formu svojej prezentácie, vždy volil slová a vždy si dobre premyslel, za čo sa postaviť. A teraz nám tu hovorí o dôchodkovom poistení. Naozaj ho potrebuje? Naozaj sa tam poistil? Koľko mu za to dali? Nemá už zarobené dosť, aby dokázal vyžiť aj v čase krízy v NHL? Takéto otázky iste napadli nielen mne a mojim deťom, ale podobné reakcie som zachytila aj v mojom okolí. U nás doma to dokonca prišlo tak ďaleko, že môj 13-ročný syn raz prišiel domov z hokejového zápasu a zjavne ovplyvnený „diskusiou v kolektíve“ povedal: „Teda mami, teraz sme sa bavili o Šatanovi a musím Ti povedať, že u mňa poriadne klesol, keď robí tú reklamu!“A toto ma prebralo. Naozaj si ho môžeme my Slováci tak privlastňovať, aby sme mu diktovali, čo môže robiť, čo je dovolené, čo je morálne? Len preto, že sme si z neho urobili hrdinu, morálny prototyp, ktorému dovolíme zarábať veľké peniaze, ale iba hokejom?! Prečo by nemohol robiť, čo chce, hoci aj reklamu na dôchodkové poistenie? Vari nie je bežné, že aj iné športové osobnosti vstupujú na reklamný trh? A tak som vysvetlila môjmu synovi, že aj Šatan je len človek a že má právo na vlastné rozhodnutia. A keby aj náhodou po nejakom čase sám zistil, že to bola chyba, aj na tú má právo tak, ako každý z nás. Naopak, my nemáme právo to posudzovať, veď ani nepoznáme jeho motív. Môj syn to zobral. Mirova fotka s osobným venovaním visí stále v jeho izbe na stene. A ja musím povedať, že si Mira Šatana vážim rovnako, ako kedykoľvek predtým. Je to pre mňa stále ten istý človek. Stále pre mňa zostáva zaradený do skupiny zaujímavých a obdivuhodných ľudí, ktorých som stretla. Želám mu len to najlepšie a samé dobré rozhodnutia. A čo Vy?