Deň, ktorý mal zmysel

V poslednom čase toho mám akosi priveľa. Stále sa mi zdá, že nestíham, že som s časom pozadu... a pritom všetko je dôležité. V túto sobotu akoby sa čas zrazu zastavil. Zorganizovali sme „brigádu“ u našich starkých, teda u našich rodičov. Čakala nás reorganizácia spálne. Pár týždňov predtým som musela pripraviť terén. V praxi to znamená psychicky pripraviť našich starkých na sťahovanie nábytku, maľovanie a hlavne ich presvedčiť, aby sa vzdali starého preležaného gauča a prijali nové postele. Svoju úlohu som zvládla v pohode, veď preto ma rodina vždy v podobných prípadoch na takýto problém nasadí. Bráškovia sa postarali o potrebný materiál a v deň D sa teda mohlo začať. Nemuseli sme sa ponúkať, každý si našiel svoje miesto. Chlapi maľovali izbu a sťahovali nábytok, my baby sme upratovali a varili. A naši starkí, tí sa len čudovali, ako to rýchlo ide. A chodili obzerať... dokonca aj otec, ktorému to trvá veľmi dlho, kým sa premiestni z jednej miestnosti do druhej...Poviete si, veď je to normálne. Každý pomáha svojim rodičom. Toľko, koľko je treba. No veď hej, je to fajn pocit a nie je to nič na chválenie, robíme to z iného dôvodu. Ale keď už sú Vaši rodičia ako malé deti, vymieňate si úlohy. A s tým sa musia vyrovnať obidve strany. Neznamená to len vysvetliť im, prečo potrebujú nové postele. Musíte vytriediť a vyhádzať veci v skriniach, vymeniť postelnú bielizeň a uteráky v kúpelni. Dobrosrdečne nadiktovať mame, že musí používať nové utierky, lebo tie staré už sú zrelé na vyhodenie... no v prvom rade to všetko nájsť, lebo starkí už dávno nevedia, že nejaké nové utierky a uteráky vôbec majú. A mnohé iné veci. Veľmi intímne, že o nich ani nechcem písať. V každom prípade je to veľká zmena. Zásah do toho najintímnejšieho súkromia. Dotýkať sa ľudskej dôstojnosti, zvlášť u starého človeka, to chce veľa veľa úcty a lásky. Aby ste niečo nenarušili, neublížili, neponížili. Keď sa rodič stáva dieťaťom a Vy ste teraz tí dospelí, je to niečo celkom iné. Doteraz nepoznané. Najskôr Vás to zaskočí a potom si rýchlo zvyknete, lebo Vám nič iné nezostáva... Zvláštny pocit ma ovládol, keď som prvýkrát kúpala moju mamu a môjho ťažko sa pohybujúceho otca. Bála som sa, že to nezvládnem. Ale niektoré veci skrátka prídu úplne prirodzene. V očiach slzy a pri srdiečku teplo. Naši neboli práve ideálni rodičia. Ale na to už dávno nemyslím. V tej chvíli som k nim cítila len veľkú lásku, ktorá sa ešte znásobovala tou nemohúcnosťou.A tak naši starkí prvýkrát spali na novej posteli, vo vynovenej spálni s plávačkou. Spokojní ako dve batoľatá. Unavení z tej kúpacej procedúry a vytešení z pozornosti svojich detí.Po ceste domov som bola ticho. Sledovala som z auta mesiac na oblohe a rozjímala. Nad dôležitosťou niektorých vecí v živote. Tento deň bol naozaj zmysluplný. Aj keď tých emócií bolo akosi priveľa na spracovanie. Láska, súcit, bolesť, spokojnosť, predsavzatia, sebareflexie, dokonca humor. V každom prípade ďakujem za ďalšiu životnú skúsenosť, ktorej sa mi dostalo.