Jak dostat tatínka do nemocnice

„Áno, tu som. To som ja,“ povedal trochu zmätene a ja som si predstavila, ako neisto drží slúchadlo v trasúcich sa rukách. Hádam sa už posadil, keď to trvalo tak dlho.„No ahoj, tatko, tak ako sa máš? A ako sa máte obidvaja? Poslúchate?“ spýtala som sa, ako keby išlo o malé deti. No vlastne, veď aj ide. „No už je to lepšie u nás doma. Už sa toľko nehádame,“ odpovedal mi a ja som vedela, že moja posledná návšteva zanechala pozitívne následky.„Vieš, volám Ti preto, lebo naposledy som od Vás odchádzala veľmi smutná a nešťastná. A povedala som si, že s tým musím niečo urobiť. Dnes som bola v nemocnici a vybavila som Ti vyšetrenie. Pôjdeš pekne s maminkou, ona je už dávno objednaná.“Zostalo pár sekúnd ticho. Potom začal otec tú svoju obohratú pesničku. Že on nikam nepôjde, on nič nepotrebuje. Tie isté lieky mu predpíše aj jeho obvoďák. Skrátka, keď sa zatne, nepohne s ním nič a nikto. Môj otec má na svojom konte nepekné diagnózy. O niektorých ani nevie a preto má stále veľkú vôľu žiť. O rok bude mať osemdesiatku, ale napriek tomu má stále dosť dobrý prehľad. Ak aj niektoré veci zabúda, mnohé si pamätá. A hoci sa po mozgovej príhode už nevie dobre vyjadrovať, nie je hlúpy. Koľkokrát vidím, že vie, čo chce povedať, len nevie ako. Nenachádza tie správne slová. Už dávno odmieta chodiť na pravidelné kontroly k akémukoľvek lekárovi. Komplikuje tým život najmä našej mame. Nebudem opisovať situáciu v ich spolužití, ani druhotné prejavy otcových chorôb. Podstatné je to, že potreboval poriadne vyšetrenie u odborníkov. „Tatko, ja som kvôli Tebe išla do iného mesta do nemocnice, aby som to vybavila,“ začala som trochu vypočítavo, lebo som vedela, že tento argument ocení. „Pretože mi na Tebe záleží a veľmi ma to trápi. Všetkých nás to trápi. Myslím, že potrebuješ, aby sa občas na Teba pozrel nejaký lekár. A ak to nechceš urobiť kvôli sebe, urob to kvôli mame. Ten problém je Váš spoločný a musíte obidvaja hľadať riešenia. Spolu.“ Takmer som ho nepripustila k slovu. Musel si vypočuť túto moju prednášku, ktorú som začala už na poslednej návšteve u mojich starkých. Starí ľudia sú naozaj ako malé deti. Musíte ich usmerňovať a vybudovať si rešpekt, aby Vás poslúchli, keď je treba. A to dokážete jedine láskavým prístupom. Nie je to ľahké. A tak som to zo seba sypala, aby som mu nedala možnosť povedať nie. Veď som sa dala na boj, tak musím bojovať. Dlho trval tento rozhovor. Otec sa pomaličky začal roztápať. Potom už len prikyvoval a v jeho zastretom hlase som počula slzy. Napokon sľúbil, že si to nechá uležať v hlave a že snáď teda k tomu lekárovi aj pôjde. Včera sme to spolu absolvovali. Otec, mama, môj starší brat a ja. Po ceste v aute som zneistela. Doľahli na mňa pochybnosti. Najskôr o sebe, lebo som zabudla zobrať so sebou otcove zdravotné záznamy. Potom sa mi vybavil rozhovor s lekárkou, mojou spolužiačkou z gymnázia, ktorú som požiadala o pomoc a jej prístup k problému: „Je to starý človek a v tomto veku to je normálny stav. Musíš mu rozkázať a hotovo. A keď nebude poslúchať, dáte ho do nemocnice.“ A na záver dodala: „Tu by som už nerobila nejaké hĺbkové vyšetrenia.“Všetko dopadlo perfektne. Teda, v rámci daných možností. V čakárni som si povedala: Aj môj starý otec si zaslúži rovnakú starostlivosť a pozornosť, ako hocikto iný. Chcem pre neho urobiť všetko, čo sa dá. Službu mala iná lekárka, veľmi ľudská, chápavá a milá. Bola to veľmi citlivá záležitosť, pre mňa i pre môjho otca. Ale rozpaky sa veľmi rýchlo vytratili. Pochopila som, aké je dôležité robiť to všetko s úctou a láskou. Aby ani starý človek nikdy nestratil svoju dôstojnosť. A prečo o tom musím písať? Verte mi, že je to pre mňa veľmi intímna téma. Preto som vynechala všetky podrobnosti. S nimi by iste bol príbeh dojímavejší, ale o to tu nejde. Chcela som sa s týmto zážitkom podeliť s Vami, lebo aj Vy máte svojich rodičov. A aj tí mladší Vám raz zostarnú.Už dávno nemyslím na to, čo by som mojim starkým mohla vyčítať, čo všetko mi nedali a koľkokrát mi ublížili. Teraz si uvedomujem, že času ubúda a hľadám možnosti, ako využiť ten posledný. Ako im vrátiť to dobré, čo som od nich dostala. Nevidím ich veľmi často, lebo žijem v meste, vzdialenom 30 km. O rodičov sa vzorne stará môj brat s manželkou. Tentokrát som však bola jediná, koho môj otec bol schopný rešpektovať a nachať sa presvedčiť. Bola to teda pre mňa úplne nová skúsenosť. A som za ňu vďačná. Dnes som videla, ako si to svojím spôsobom mama s otcom užívajú, ako im to robí dobre. Také obyčajné veci, môj deň dovolenky, bratove auto, šunka s rožkami na kolenách, opora v našich rukách. Užívali si ten pocit, že to všetko je len kvôli nim, že nám na nich záleží a že nás zaujímajú. Ešte nás čakajú ďalšie vyšetrenia, ale ja viem, že to, čo najviac moji starkí potrebujú, je láska, porozumenie, trpezlivosť a záujem.