Keď Vás zraní ticho, alebo aj silné ženy majú slabé chvíľky

Sú chvíle, keď Vás zraní ticho. Nevypovedané slová. Alebo ak sú príliš rýchlo zabudnuté tie vypovedané. A zostane iba prázdnota. A otáznik vo Vašich očiach. A príde to tak nečakane. Práve vtedy, keď si už myslíte, že je všetko fajn. Že ste dosiahli rovnováhu. Tú, ktorú hľadáte celý život. Keď sa dokážete radovať aj z modrej oblohy a usmievate sa na ľudí. Objímate ich a rozdávate lásku a seba samu. Viete odpúšťať, rešpektovať a tolerovať všetkých okolo seba. Tešíte sa zo života, lebo viete, že je nádherný, nech je, aký je. A zrazu to príde. Príliš krásne chvíle vystrieda príliš veľké ticho. Všetko, čo je príliš, naruší rovnováhu. Láska je vždy príliš. A prináša poznanie, že aj ja som iba človek. Iba žena. Že ešte stále viem plakať. Zrazu je bolesť silnejšia, ako ja. A nič sa s tým nedá robiť, pretože nepomôže ani to najpevnejšie lano priateľov. S týmto si musím poradiť sama. Tak kam ma zase posunie ďalší pád? Ktorým smerom sa pohnem, keď zase zdvihnem hlavu?