Môj tatko odišiel pred polrokom

Čo mi to pomôže, že sa na to necítim dosť zrelá? Už keď som ich vo svojej štyridsiatke mala kúpať, ako malé deti, mala som ten pocit. Že mi ešte chýba pár rokov k zrelosti, aby som to zvládla... Že sa ešte nechcem pozerať na to, ako moji osemdesiatroční rodičia končia túto púť. No človek keď musí, zvládne všetko. Zrazu je dostatočne dospelý a zrelý.Moji starkí už nie sú starkí. Zostala len mama. Tatka sme odprevadili v marci. Opäť som mala ten silný pocit, že to je príliš skoro. Že som ešte na toto mladá. Ani som si nemyslela, že moja väzba na otca je taká silná. Večne bol preč z domu, za prácou a keď bol doma, bol príliš tvrdý na to, aby sme si budovali nejaký vzťah. Mýlila som sa.Jeho posledné týždne boli kruté. Už vedel, že sviečka dohorieva a bál sa. Nechcel ísť ani do nemocnice, ale inak sa nedalo. Chodili sme za ním každý deň. To bola jedna z mála vecí, ktoré sa dali ešte preňho urobiť. Aby sa necítil sám. Ubolené, nehybné telo a ešte stále dobrý rozum. Krutá kombinácia. Hladila som ho po vlasoch, kŕmila detskou lyžičkou a snažila som sa stále rozprávať, lebo ticho strašne bolelo. A hlavne som mu stihla povedať, že ho mám rada (toto mi v našej rodine vždy chýbalo) a aby sa nebál, že „tam“ mu bude lepšie.Napriek tomu, čo dnes viem o živote a smrti, napriek tomu ma jeho odchod zasiahol tak veľmi, že som to ani nečakala. Ani som si nemyslela, že ešte viem tak veľmi plakať a smútiť. Že zostane taká veľká diera po človeku, s ktorým som ani nemala nejaký silný vzťah. Nemala?