Že to nemusí byť ani zďaleka také ideálne? A že Vám mnohé z toho dodnes chýba? Viem. Mne takisto. Celú pubertu som mojim rodičom vyčítala, že ma nechápu, nerozumejú, potierajú moju osobnosť. Po neskorších analýzach v dospelosti som im už len v duchu vyčítala, že mi chýbala ich podpora. Že keby podporili môj talent, mohla som byť čímkoľvek. Že nezabránili môjmu nešťastnému manželstvu. Dnes sa na všetko pozerám inak. Viem, že svoj život si riadim sama. Viem, čo znamená vychovávať deti. Čo je únava a starosti. Aj to, že moji rodičia mali tvrdý život a preto aj náš vzťah bol tak nejak tvrdý. Pochopila som, že napriek tomu mi dali všetko, čo mi boli schopní dať. Jednoducho viac a lepšie to nevedeli. A ak bolo čo odpúšťať, dávno som odpustila. (Len či oni odpustili mne?!)Teraz, keď sú už tak starí, že naše rozhovory sú niekedy až smiešne, máme k sebe najbližšie. Rešpektujú moje rozhodnutia a ich tichá podpora mi dáva silu do života. Choroby už potlačili do úzadia všetky zbytočnosti a malichernosti. A tak teraz už nehľadám na nich chyby, neriešim, čo urobili, ako a čo nie. Snažím sa dať sebe aj im spoločný čas, využiť tie chvíľky. Zobrať si pár dní dovolenky a poupratovať im v dome. A oni ma vtedy na znak dôvery pustia do svojich najtajnejších šuplíkov. Mama vždy upečie bábovku lebo iné už zabudla a uvarí mi kávu. Predebatujeme, čo sa dá, aj keď niekedy sa už veľmi nedá, pretože už sa z nich stávajú opäť deti... Myslím na mojich starkých s vďakou a láskou. Zvlášť v týchto dňoch, kedy sa všetci pozeráme na život cez smrť, si uvedomujem, že už tu nebudú dlho. Až dnes ich milujem takých, akí sú. Je to moja mama a môj otec. Jediní, ktorých mám.
Mojim starkým
Mama a otec pre nás obyčajne znamenajú veľa. Do určitého veku celý náš svet. A neskôr to je zase pre každého z nás podobné, možno v malých obmenách. To, čo sme od nich dostali, či stále dostávame. Určite domov, nech bol akýkoľvek. Hoci už máme svoj život, stále k nim chodíme „domov“. Oporu silnejšieho. Lásku v pohladení, rovnako, ako v krajci maslového chleba. Výchovu, ktorá nikdy nekončí, aj keď sme k nej vždy mali veľké výhrady. Porozumenie pre naše sny a bláznovstvá. Dobré rady na dôležitých križovatkách. Pochopenie v slabých chvíľkach. Odpustenie chýb a prehreškov. Vieru v Boha, aj keď sme si ju odvtedy už mnohokrát modifikovali. Facku, keď už boli naše chyby tak veľké, že nás požierali. Podporu, vždy vedia, kedy ju potrebujeme. Životnú múdrosť, ktorú až teraz vieme pochopiť. Odriekanie, ktoré objavíme, až keď máme vlastné deti.
