Naozaj nie som supermama, alebo keď ma vychovávajú moje deti

Kto z nás si myslí, že je dobrý rodič? Iste, snažíme sa o to, ale pritom stále o sebe pochybujeme. A keď už si myslíme, že snáď je doma všetko v poriadku, zase nás realita hodí niekam do kúta, na ktorý sme už dávno zabudli. Alebo chceli zabudnúť. Čím sú deti staršie, tým je ich výchova ťažšia. Alebo skôr by som povedala, tým je spolupráca s nimi ťažšia. Oni majú svoju cestu, svoj život a svoje predstavy. A priority. A MY máme tie svoje. Rodičovské, zrelé, dobroprajné. A tak už to tak musí byť, že sa tie dve generácie málokedy zhodujú. Málokedy sa stretnú s tými istými myšlienkami v tom istom čase.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (24)

Práve deti sú pre mňa najlepším prostriedkom na učenie trpezlivosti. Priznám sa, nie vždy to zvládam. Naozaj nie som supermama. Naposledy sa mi stalo, že som prišla nervózna už domov z práce. Mala som zlý deň od rána. A doma som našla neumytý riad, a vôbec. Obaja moji chlapci ma niečim naštvali. Zvlášť ten starší, dospelý, od ktorého očakávam vždy viac rozumu, ako má.A tak kriku nebolo konca - kraja. A nemohla som si pomôcť. Vedela som, že som nepríjemná, odkedy som prišla domov. Moje deti nevedeli, čo mám od rána za sebou. Vnímali prirodzene len to zlé ovzdušie. Keď všetko utíšil večer, prišiel za mnou môj Kubo, objal ma a povedal: „Maminka, Ty si mala veľmi zlý deň, však?!“ V jeho očiach nebolo ani kúska hnevu, či pocitu ublíženia. Len pochopenie a láska. Hádam nemusím hovoriť, akú lekciu mi uštedril.Poučenie: Nevybíjajme si zlosť z celého dňa na našich deťoch! Sú to najdrahšie, čo máme a nezaslúžia si to! Zaslúžia si trpezlivosť.Onedlho na to som unáhlene obvinila môjho staršieho (trochu márnotratného) syna z toho, že určite už prepil tú stovku od starej mamy. Nuž, viem, že žiadnu korunu v rukách neudrží a na môj vkus sedí pričasto vo svojom podniku... Povedal mi: „Mami, môžem Ti tú stovku ukázať. Kamaráti ma pozvali na pivo, tak som na chvíľu išiel von.“ Poučenie: Vždy dajme svojim deťom šancu! Neunáhlime sa, aj keď vieme o ich slabostiach. S trpezlivosťou čakajme, kedy nás prekvapia svojím dozrievaním. A verme vždy v tú lepšiu možnosť.Na záver malý veľký zážitok, ktorý mi pripravil môj mladší syn. Už som bola veľmi unavená, bol neskorý večer a on stále niečo potreboval... A ja už som myslela len na spánok... Vyslovene som bola zlostná a nepríjemná. Keď už som k polnoci zaľahla do postele, počula som tiché zaklopanie. Dvere sa otvorili a ja som nevrlo povedala: „No čo zase chceš?!“ „Maminka, ja som Ti ešte prišiel povedať, že Ťa mám strašne, strašne rád.“Odvtedy často myslím na túto chvíľu. Niekedy sú moje deti múdrejšie, ako ja. Našťastie. Učia ma trpezlivosti a dávajú mi možnosť dozrievať s nimi. Aké šťastie pre mňa, že ich mám!