Smútok v duši

Pozitívne myslenie je jedna vec. Rada sa ním oháňam, ale niekedy vyzneje ako výsmech. Dni, keď sa nám nedarí, sa dajú vydržať. Ale sú dni, ktoré sú vyslovene smutné. Ako tieto moje. Prichádza príliš veľa smutných správ. Včera som sa dozvedela prvú. Zomrela nám kolegyňa v 7. mesiaci tehotenstva. Z ničoho nič. Doma zostal nielen manžel, ale aj trojročná dcérka. Stále na nich myslím, na tých, čo smútia a ktorým bude najviac chýbať.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (24)

Dnes ráno som v meste stretla známu, ktorú som pár rokov nevidela. Bývalá spoluhráčka z volejbalového tímu, vlastne sme sa poznali od školských čias. Pamätám sa, že mala rodinu, dve deti a učila na základnej škole. Dnes umývala okná na jednej budove v centre mesta. V očiach zúfalstvo, hovorila čosi o tom, že sa jej tá práca nedarí, že ju kritizujú, že vyhodila svokra i manžela, že... ani neviem. Nebolo jej dobre rozumieť. Hovorím, veď máš deti, ži pre ne. Vraj sú už dospelí..., len mykla bezradne plecami. Keď sa priklonila bližšie, zacítila som alkohol. Snažila som sa o pár povzbudivých slov. Visela očami na mojich ústach, hľadajúc pomoc. Viem, že ju potrebuje. Ale moje slová sú málo. Aj moja ľútosť. Každý nenájde silu sám v sebe a každý nemá niekoho, kto by ho podržal. Odišla som rovnako bezradná, ako tam ona zostala stáť. Budem na ňu myslieť aj večer, aj zajtra... a hľadať riešenia, ako pomôcť.Napokon som navštívila mojich starkých (hovorím tak rodičom). Bola to smutná návšteva. Sú tesne pred osemdesiatkou a bojujú so svojimi diagnózami. Tiež potrebujú moju pomoc. Urobím všetko, čo sa dá. Ak sa vôbec dá.Smutný je tento deň, ako to upršané počasie. Najsmutnejšia je však bezmocnosť.