Som zodpovedná, ale liečim sa

Doma mám neutretý prach a kopu špinavých hrncov. A ja si len tak ležím v tejto ďateline a sledujem osy, ako zbierajú z kvietkov šťavičku. Sú celkom blízko, len pár centimetrov. Ale nezavadziame si a nevyrušujeme sa navzájom. Teraz ony pracujú a ja odpočívam. Aj ja mám nárok. Len tak byť a nič nekonať, nehovoriť, netelefonovať. Nepracovať, neriešiť, nepremýšľať. Nevariť, neupratovať, nevychovávať. Len ležať a vyhrievať sa na slniečku.Priniesla som si to bremeno na tento svet s mnohými ďalšími. Bremeno príliš veľkej zodpovednosti. Za všetko a za všetkých. Za každý problém v okolí, celého ľudstva, planéty i vesmíru. Skombinované s mojimi organizačnými a empatickými schopnosťami, puntičkárstvom, predvídavosťou, dochvíľnosťou a zmyslom pre poriadok, poctivosť a maximalizmus je to vražedná kombinácia. Pre mňa i pre moje okolie. Vždy muselo byť všetko ak nie dokonalé, tak aspoň najlepšie, ako sa len dá. Byt bez prachu a čistá dlážka. Plná chladnička, plné regále zaváranín a v špajzi kilá zásob. Detičky obslúžené, aby im nebodaj niečo nechýbalo. Pracovné projekty pripravené tak dokonale, aby bol každý spokojný a všetci sa mohli spoľahnúť. Prečo by som zaťažovala ešte niekoho iného?! Vždy všetko načas, radšej v predstihu. Vždy niekoľko ťahov premyslených dopredu, ako v šachu.Starám sa o všetkých a o každého. V každej chvíli a pri každej príležitosti. Príliš. Viem to. A naozaj sa s tým pokúšam niečo robiť. Pretože som tak nejako pozabudla na seba. Iní sa učia zodpovednosti, ja naopak.Pochopila som, že nemusím byť dokonalá matka. A už vôbec nie slúžka v našej rodine. A tak už nenosím mojim deťom raňajky do postele. Zistila som, že moji chlapci vedia nielen povysávať a postarať sa o riad. Vedia mnohé veci tí moji fešáci šikovní, len som to musela v nich objaviť a dať im dôveru. A vedia sa aj dohodnúť, kto umyje záchod a kto kúpeľňu a ako si rozdelia práce, keď máme službu na schodišti. Už viem, že teraz pre nich robím viac. Učím ich chytať ryby a nechytám ryby za nich.V práci tiež nemusím byť dokonalá. Ba ani nadpriemer. Niekedy nie je dobre vidieť veci, ktoré iní nevidia. Veď kto by mal rád upozornenia, že niečo mohlo byť urobené lepšie?! Keď človek vytŕča z radu, je veľmi nápadný a ostatní ho bijú po hlave. A tak sa liečim, chcem byť ako ostatní. Usmievavá, pozitívna, nekritická a trochu ľahostajná. Nezodpovedná. Už so sebou nenosím ani malú lekárničku, ani niť s ihlou pre nečakané príhody. Vážení, zvykajte si. Už sa starám viac o seba.A doma? Zatiaľ čo môj doterajší život sa dal nazvať aj nekonečný boj s prachom, dnes je to iné. Už nemám každý víkend iba na domáce práce. Tie mi nikam neutečú. Radšej si ten čas užijem inak. S rodinou, priateľmi. Ešte stále viem pretancovať celú noc. Baviť sa je skvelé a naozaj sa to dá! A naozaj nemusím vyriešiť všetko. Ba ani riešiť. Niektoré problémy vyriešia iní, niektoré sa vyriešia same a niektoré odplávajú, ako keby nikdy neboli. (Tak toto som skôr vôbec netušila!)V rámci mojej terapie a sobotňajšieho výletu do Bratislavy som zháňala plavky, ktoré už navždy budú spojené s blogom a prvým blogerským stretnutím. A čas bežal... Preto mi, kolegovia blogeri, prepáčte, že som prišla neskoro. Niežeby som si Vás nevážila, alebo nevedela prísť načas. Ja sa len učím byť aspoň trochu nezodpovedná. Aj keď, musím to priznať. Dnes som tú nezodpovednosť trochu prehnala a asi ma to pripraví na pár dní o spánok. Zhorel mi totiž na slniečku zadok.