Teším sa, že som to zažila...

Teším sa, že sme s deckami vedeli postaviť stan zo starých prikrývok, ktoré sme štipcami na bielizeň pospájali k sebe. V stane sme šili šaty pre bábiky zo zvyškov látok, ktoré nám darovali naše mamy. A keď nás to nebavilo, hrali sme škôlku s loptou, so švihadlom, s gumou. Teším sa, že som pobehala všetky družstevné polia a lesíky za našimi humnami. S chlapcami sme si v tejto bezpečnej vzdialenosti od domova stavali bunkre a zažili sme prvé hry „na mamu a na tatu“. Vedeli sme si vyrobiť aj zbrane – gumipušku na kamene (šňajdru), i na štipľavé drôtiky, fazuľnicu (ako náboje slúžila fazuľa). Kamarátstvo s chlapcami sa dokonca niekedy zvrhlo do bitky o vodcovstvo v bande. S dievčatami sme sa zase ťahali za vlasy. Nie raz naše mamy museli robiť poriadky a hľadať spravodlivosť. Až neskôr sa dostali na rad spoločenské hry, ako dáma, človečko, karty a podobne. Ale aj tak boli najlepšie strašidelné historky o krvavom kolene, či chlpatej nohe. Teším sa, že som zažila ulicu, plnú chrústov, ktoré lietali až za súmraku. Bolo síce nepríjemné, keď sa zachytili vo vlasoch, ale zároveň bolo vzrušujúce mlátiť ich metlami a zbierať do krabičiek. Domov ma zahnala mama až hrozbou „klakaníc“, ktoré večer chodili a zbierali deti. Zaručene to fungovalo. Ale bála som sa aj pána, ktorý chodil popisovať elektriku. Mal obrovskú tašku, do ktorej by ma bol určite strčil, keby som sa neschovala. Teší ma, že som zažila tú veľkú pec na drevo, na ktorej mama večne niečo varila pre svojich päť detí, napríklad fazuľovú polievku so slížami, či lokše. Nie je nad to, zabehnúť do záhrady pre čerstvú zeleninku, alebo vaľkať s mamou cesto. Alebo sa „rýpať“ v zemi, aby nám napokon na konci leta dala zrelé plody. Teším sa, že viem, ako chutí zemiak, vyhrabaný z pahreby a ako voní dym zo zapálenej suchej vňate na poli. Teším sa, že som lozila s deckami po stromoch ako opica, aby sme sa najedli zrelého ovocia do sýtosti, a niekedy aj nezrelého, čo malo za následok týždňový pobyt v nemocnici. Že som dlho verila na Ježiška, ktorý nosil vianočný stromček a veľa, veľa darčekov aj do našej skromnej rodiny. Že som na vlastné oči videla pravých dedinských Mikulášov, ktorí bez objednávky chodili po domoch a budili v nás rešpekt. Podlamovali sa mi kolená od strachu, ale brala som to veľmi vážne a s odhodlaním už vždy iba poslúchať. Teším sa, že som zažila otcove rozprávky. Celý týždeň ich počúval z rádia na svojich cestách za prácou, aby mi ich potom doma porozprával. Teším sa, že viem, ako sa hoja odreté kolená, keď ich mama pofúka a uloží ťa do postele. Teším sa, že som prežila pekné detstvo. Na to zlé, ak niečo bolo, som naozaj zabudla.