Telefonát

„Je tam Banská Bystrica?“ (to je razantný a vážny hlas môjho kolegu)„Áno, ateliér XY.“ (to je nežný hlások dievčiny na druhej strane)„Tu je Slovenská správa ciest.“„Kto?“„Slovenská správa ciest.“„???“„Haló, ste tam?“„Áno som, a kto je tam?“„Slovenská správa ciest, inžinier Valec. My musíme skontrolovať, aké máte cesty v Banskej Bystrici.“To už stojím vo vedľajšej kancelárii, chytám sa od smiechu za brucho. Ostatní tiež. S touto inštitúciou nemáme nič spoločné. Zato kolega volá do našej reklamnej agentúry a trochu si strieľa z dievčiny na druhom konci. „To bude asi omyl, tu je ateliér XY!“„Vy nemáte v Banskej Bystrici cesty?“„Máme, ale tu je ateliér XY, my navrhujeme interiéry.“„Čo robíte?“„Navrhujeme interiéry.“„A exteriéry nenavrhujete? Lebo aj také čiary na cesty sa musia dobre navrhnúť a namaľovať.“„No to je možné, ale my to nerobíme.“„A Vášho najvyššieho a najdhšieho navrhovateľa a dizajnéra tam máte?“„???“„Milo tam je?“„Nie, ten tu nie je.“„A sú tam nejakí dizajnéri?“„Koho myslíte?“„A kto je tam?“„Som tu iba ja.“„A Vy ma ešte nepoznáte za ten čas po hlase? Veď volám skoro každý deň.“„Nepoznám.“„Tu je Rasťo. Vaša externá pobočka Vášho externého štúdia v S.. Povedzte Milovi, aby mi zavolal, až sa vráti.“„Dobre, poviem.“Rehoceme sa všetci a pekne nahlas, až mi po lícach tečú slzy. Podobných rozhovorov s tou istou osobou už som počula viac. Trochu mi jej bolo až ľúto, ale kolega to okomentoval: „Ja to nerobím naschvál. Ale keď ona sa vždy tak pekne niečím chytí! Nemôžem odolať. Ešte ju asi párkrát potrápim.“Nuž, aj takáta humorná chvíľka nám vie spríjemniť pracovný deň!