Veľakrát sa mi stáva, že ležím na posteli a premýšľam, čo bude ďalej. Čo sa stane, keď ma stredná vypľuje na ulicu a budem musieť začať už nie len naoko kráčať za svojim cieľom? Za cieľom, ktorý ešte nepoznám? Teda, samozrejme, mám akú-takú predstavu, ale vždy sa ten krásny sen postavený ako veža z kariet na obláčiku hmly niekde rozplynie, zafúka vietor a každá karta sa rozletí iným smerom.A nič mi nezostane v rukách, snáď len v mysli sa mi stále vynára obraz toho, čo by naplnilo môj život. Tie detičky na onkologickom oddelení, ktorým do vienka nebolo dané zdravie. Tie detičky, ktoré musia stráviť Vianoce v nemocnici, tie, ktoré namiesto večere v kruhu rodiny a rozbaľovania darčekov ležia na lôžku a na svoju rodinu môžu len myslieť. Týmto deťom by som sa raz chcela venovať zo všetkého najviac. Vedieť, že im dokážem pomôcť vyhrať vopred prehraný boj...
Keď niekomu poviem, čo by som chcela raz robiť, pozerá na mňa ako na blázna. Ako na niekoho, kto nemá v sebe štipku rozumu a normálneho uvažovania. Samozrejme, hneď ma začne odhovárať a navodí vo mne kopu pochybností. Aj napriek tomu, že som o tom presvedčená, zrazu začnem zvažovať pre a proti. Asi to nie je dobré poslanie, keď ho všetci odsudzujú. Vraj je to karieristické, náročné na psychiku, alibistické a priveľmi to zamestnáva. To mne nevadí. Netrápi ma, že tým deťom zasvätím svoj život. Veď je to krásne obetovať sa pre niekoho, kto nemôže za krutosť osudu. Karieristické? - No a čo? Čovek sa predsa učí celý život, tak prečo sa neučiť niečo, čo prinesie úžitok ostatným? Náročné na psychiku? - Čo v dnešnej dobe je jednoduché? Alibistické? - Tak toto si nemyslím. Nič, čo sa vykonáva úprimne a s čistým srdcom nikdy nebude alibistické.
Takéto chabé argumenty ma nedokážu odradiť. Jediné, čo by ma zabrzdilo, je to, s čím sa lekári na onkológii stretávajú takmer dennodenne. Pretože nie vždy sa dá bojovať s veternými mlynmi a nie vždy sa podarí život dieťatka zachrániť. Toho sa bojím. Toho, že budem úplne bezmocná. Toho, že sa budem musieť pozerať, ako mi dieťatko zomiera pred očami na leukémiu a ja budem mať úplne zviazané ruky. Človek, ktorému by nevyhŕkli slzy, je sadista. Predsa len, je to dieťa, ktoré bude svojej rodine chýbať. Dieťa, ktoré má celý život pred sebou. Dieťa, ktoré má leukémiu a ktoré sa kvôli zákernosti choroby nemôže hrať v škôlke s bábikami alebo autíčkami. A toto dieťa za nič nemôže, len trpí a pritom nikomu nič zlé nespravilo.
Chcem to. Chcem pomáhať zo všetkých síl a nezastavím sa, pokiaľ budem vládať. Ak budem silná a vytrvalá, musí sa mi to podariť. Veď preto žijem... Preto, aby som bola užitočná, preto, aby som vrátila dieťatko z nemocnice k rodičom, obchádzajúc všetko negatívne a všetko, čo stojí proti mne. Žiadna ekonomická pre mňa nie je dosť dobrá. Nemôže byť. Musím sa sústrediť len na to najvyššie, čo sa dosiahnuť dá. Aj keby som tomu mala obetovať celú svoju mladosť a všetok čas stráviť nad knihami. Som ochotná spraviť to pre detičky, ktoré nemôžu za to, že majú tú najhoršiu chorobu zo všetkých. A nech mi kto chce vraví čo chce, nemá to cenu. Práve som konečne zistila, čo vlastne v živote chcem...
