Ignorancia, či neznalosť zákonov? Agresívny SBS-kár ju chcel s vodiacim psom vyviesť von

Písmo: A- | A+

Predstavte si, že váš život sprevádza hendikep. Už to samo o sebe nie je jednoduché, no keď sa k tomu ešte stretávate s ignoranciou a porušovaním zákonov, ktoré sa vás týkajú, je to o to horšie.

No aj s takýmito situáciami sa stretávajú nevidiaci pomerne často. Za ostatných pár rokov sa síce povedomie verejnosti, aj vďaka informačným aktivitám Výcvikovej školy pre vodiace a asistenčné psy zlepšuje, stále sa však nájdu jednotlivci aj inštitúcie, ktoré si zo zákonov nič nerobia.

Postavenie vodiaceho psa

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že vodiaci pes má povolený vstup všade. Nesmie sa stávať, že nevidiaceho človeka niekam nechcú vpustiť s jeho 4-nohým pomocníkom. Ale, žiaľ, stáva sa to. Dokonca aj v zariadeniach, ktoré poskytujú zdravotnú starostlivosť. Človek by si myslel, že práve tu je právne a informačné povedomie v tomto smere lepšie, pravidlo to však nie je.

„Raz sa mi stalo, že som vstúpila do nemocnice a SBS-kár ma chcel vyhnať z budovy. Odvolával sa na to, že mu to prikázal riaditeľ nemocnice, ktorý ma vidí na kamere. Vtedy sa ma zastali dokonca aj okoloidúci ľudia. Tí vedeli, že vodiaci pes musí byť vpustený všade. Nedala som sa, išla som rovno za riaditeľom a vybojovala som si, že ma vpustili,“ vraví nevidiaca Andrea Kujovičová s tým, že je to veľmi vyčerpávajúce. Mnohí nevidiaci boj dopredu vzdajú. „Väčšina ľudí zo zdravotným postihnutím nemá tú guráž obhajovať sa na verejnosti, lebo je to veľmi nepríjemné. Zrazu sa totiž stanete neželaným stredobodom pozornosti,“ vysvetľuje.

Mierne zlepšenie

Vďaka osvete, ktorú už roky šíri Výcviková škola pre vodiace a asistenčné psy, dnes stále viac ľudí vie, že vodiaci pes má iné postavenie ako bežný domáci miláčik a má povolený vstup všade. A nik sa nemusí báť, že by sa vymkol kontrole a poslušnosti. Vodiaci pes má totiž špeciálny výcvik.

To, že sa situácia zlepšuje potvrdzuje aj nevidiaci paraolympionik Juraj Práger.

riaditeľka VŠVAP J. Virágová so šteniatkom
riaditeľka VŠVAP J. Virágová so šteniatkom 

„Keď som mal prvého psa, oveľa častejšie sa mi stávalo, že ma s ním nechceli pustiť do reštaurácie. V poslednom období, najmä reštaurácie v okolí Vrakune, kde chodím najčastejšie, nemajú so psom žiaden problém. Dohadovať sa s čašníkmi alebo majiteľmi reštaurácií je veľmi vyčerpávajúce, dokáže to riadne znechutiť. Osobne radšej idem do iného podniku a podporím tých, ktorí sa správajú korektne,“ vraví úspešný športovec.

Nedajte sa!

Ak je nevidiaci dostatočne asertívny a odhodlaný bojovať za svoje práva, dostane sa napokon všade. Nie každý – vrátane zdravých ľudí – má však na takéto niečo povahu. Eva Kaletová má niekoľko zlých skúseností, ktoré riešila s pomocou Výcvikovej školy.

„Stalo sa mi, že ma nechceli pustiť so psom do liečebného domu! Riešila som to s Výcvikovou školou, napísali sme sťažnosť a napokon ma zobrali aj s vodiacim psom. Dokonca sa stal miláčikom personálu,“ spomína s tým, že sú aj dobré príklady. V Rajeckých Tepliciach nie, že nemali problém so psom, ale ponúkli jej preňho aj špeciálny pelech a misku.

„Mám zlú skúsenosť aj z autobusu. Musela som - opäť s pomocou školy - písať sťažnosť, pretože si prepravca pýtal zaplatiť aj za psa. Napokon sa to skončilo dobre a peniaze mi vrátili,“ spomína Eva.

Nevidiaca žena nastupuje s vodiacim psom do autobusu
Nevidiaca žena nastupuje s vodiacim psom do autobusu 

Aj podľa týchto prežitých príbehov vidno, že stále sa na Slovensku nájdu ľudia, ktorí nepoznajú zákony a chcú diskriminovať nevidiacich. Osvety asi nikdy nie je dosť.

„Viem, že je to ťažké a nie každému sa do toho chce, ale ja všetkým nevidiacim hovorím, aby sa nevzdávali a bojovali za svoje práve. Bojujú totiž nielen za seba, ale za nás všetkých,“ uzatvára Eva Kaletová.

Skryť Zatvoriť reklamu