Počas nedeľných popoludní som žasla, ako sa niektoré menia z príjemných kamarátok, ktoré som poznala z prechádzok alebo posedení počas týždňa na malinké beštie schopné zraniť na najboľavejšom mieste, aby sa nasledujúci deň opäť zmenili na príjemné slečny. Dievčatá, ktorým nebolo zaťažko sústrediť sa na hodinové rozhovory v hociktorý iný deň ako nedeľa, nechceli v nedeľu počúvať ani 5 minút bez nemiestnych poznámok, ktoré cez týždeň samé odsudzovali (samozrejme nie svoje, len poznámky tých druhých). V tomto vyrušovaní vynikalo hlavne jedno dievča, vysoká pekná atlétka Lamiya s vodcovskou povahou, ktorá hneď strhla ostatné. Najmenej sa k nim pridávala najstaršia z nich Eľmíra.
Jednu nedeľu bolo pre mňa vedenie hodiny obzvlášť ťažké. Nepamätám si už presne na tému, ale bola to jedna z tých, ktoré som pripravovala do pol treťej v noci. Lamiya komentovala každé moje slovo aspoň dvomi, po treťom napomenutí si natiahla sveter na hlavu a chodila po strede miestnosti ako bezhlavý rytier. Už vyčerpaná (a to hodina trvala sotva 15 minút) som len bez slova otvorila dvere a nasmerovala motajúceho sa „bezhlavého rytiera“ na chodbu. Potom som si sadla a zdanlivo pokojne (veľký tresk nič oproti tomu, čo sa dialo vo mne) som pokračovala v začatej téme. Ostatné dievčatá vystrašené mojou „chladnokrvnosťou“ sa aspoň navonok sústredili. Žiaľ, téma sa z diskusie na chvíľu zmenila na prednášku. Lamiya začala von vykrikovať, že ide vyrušovať ostatné skupiny, tak som ju pustila dovnútra. Vstúpila frajerka so sebavedomým úsmevom, sadala si zahanbená školáčka, pretože dievčatá na jej úsmev neodpovedali, ešte stále zrejme vystrašené mojím pokojom. Zakončili sme tému a dievčatá vybehli na spoločné hry, len Lamiyu som zadržala v triede. A čakal ma mierny šok. Na moju otázku, prečo to všetko robila odpovedala otázkou: „Koho z nás máš najradšej?“ Radšej som si sadla, bála som sa, že sa pri tejto smrteľne vážnej otázke rozosmejem od úľavy. „Teba!“ Odpovedala som po pravde, hoci toto by som tuším povedala každej z nich, veď každá bola úplne iná. „Nie, ty mi klameš! Na mňa si sa usmiala len dvakrát, na Eľmíru štyrikrát, keď rozprávaš, pozeráš sa stále viac na Eľmíru, ty máš najradšej Eľmíru!“ Nastalo dlhé vysvetľovanie, čo pre mňa Lamiya znamená, že je ľahšie pozerať sa pri rozprávaní na človeka, ktorý ma vníma a pod.
Pochopila. Nasledujúce dve nedele nebolo pozornejšej žiačky. Idylka trvala kým sa nedostavil ďalší nával žiarlivosti, či už u Lamiyi, alebo iného dievčaťa. Našťastie, na väčšinu z nich som bola už pripravená, hoci niektoré mi ešte pripravili pár horúcich chvíľ v zemi ohňa – Azerbajdžane.
