Ako moja najstarsia sestra tvrdi, som mala drza opica, ktora rada spoznava nove kraje a novych ľudí. Zoznam autorových rubrík: Hocičo z domova, Azerbajdžan, Sibír
Na jeseň som zistila, že všetky moje použiteľné topánky sa po roku behania po svete stali nepoužiteľnými a tak som sa so sestrou jednu krásnu sobotu vybrala nakupovať. Nie som veľmi nákupný typ, radšej nakupujem overené značky a tak sme zamierili do predajne Baťu na Dunajskej.
Vracala som sa z práce peškom neskoro večer. V jednej uličke šiel oproti mne pán s veľmi zvláštnou vetrovkou. V strede mal akokeby z reflexných pásov spravený dosť veľký kríž. Zrejme si aj v tme všimol môj dooosť skúmavý pohľad a tak, keď sme sa stretli potichunku povedal: „Pochválen...“ Zvyšok som ani nepočula, ponáhľal sa preč. Automaticky som odpovedala: „Naveky amen“, ale už som celú cestu rozmýšľala o tomto stretnutí.
V pondelok ráno prišla kolegyňa vysmiata ešte viac ako inokedy a so smiechom nám ostatným rozprávala svoj zážitok z cesty domov. Pochádza z Lysej pod Makytou a takmer každý týždeň cestuje k rodičom. Vo vlaku si k nej prisadla jedna staršia pani a dali sa do reči. Len tak všeobecne a nezáväzne sa porozprávali o počasí, práci, no jednoducho o všetkom, čo prišlo na jazyk. A tak im príjemne ubehol čas. Zrazu pani vytiahla z tašky Activiu a 2 jogurty a dávala ich kolegyni. Tá začala zaskočene odmietať, ale pani nebrala žiadne námietky do úvahy, jednoducho tam jogurty nechala a vystúpila. Všetci sme sa zasmiali a s poznámkami typu „To si si pekne zarobila.“ sme sa vrátili k práci.
