V myšlienkach som sa ale k tomuto príbehu stále vracala. V pamäti sa mi vynorili spomienky na moje 4,5 hodinové cesty vlakom počas štúdia, keď som napriek predsavzatiam, že už budem naozaj len spať, väčšinu času prekecala so spolucestujúcimi a tak sa dozvedela nielen všetky regionálne správy, ale často aj dostala najesť s komentárom, že síce nevyzerám, že to potrebujem, ale som študentka a tak musím byť stále hladná.
Alebo keď som tesne po skončení vysokej školy potrebovala súrne opraviť topánky. Po skúsenostiach z Bratislavy som najskôr bežala k bankomatu, aby som mala dostatok hotovosti. Potom mi chvíľu trvalo, kým som našla jediného obuvníka v mojej rodnej obci. Keď sa mi to už konečne podarilo a dohodla som sa s ním, že mi topánky opraví prednostne, po mojej otázke koľko platím zaznela šokujúca odpoveď: „Už ste zaplatili, slečna. Urobím to za Váš úsmev.“
Viem, že naša ekonomika by asi dlho nevydržala, keby všetci a všade platili len úsmevom. Ale niekedy ma úplne fascinuje, čo všetko sú ľudia ochotní dať alebo spraviť za úsmev alebo pár milých slov. A to nielen na Slovensku. Podobné zážitky som mala v Rusku, Mongolsku, Azerbajdžane aj Nemecku. Sú to všetko úplne rozdielne kultúry, ale hodnota úsmevu je vo všetkých veľmi vysoká. Možno len vyjadrená iným spôsobom.
