Hanba – Nehanba?

Vracala som sa z práce peškom neskoro večer. V jednej uličke šiel oproti mne pán s veľmi zvláštnou vetrovkou. V strede mal akokeby z reflexných pásov spravený dosť veľký kríž. Zrejme si aj v tme všimol môj dooosť skúmavý pohľad a tak, keď sme sa stretli potichunku povedal: „Pochválen...“ Zvyšok som ani nepočula, ponáhľal sa preč. Automaticky som odpovedala: „Naveky amen“, ale už som celú cestu rozmýšľala o tomto stretnutí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (33)

Nie preto, že nosí tak verejne symbol svojej viery, nie preto, že ten kríž bol zvláštny, ale preto, akým spôsobom sa mi pozdravil. Pozeral na mňa, potom rýchlo sklonil hlavu a pozdrav povedal už v rozbehu. Asi musím vyzerať veľmi hrôzostrašne, keď sa síce rozhodol priznať k svojej viere, ale potom radšej bežal, veď čo keby som ho začala naháňať a vláčiť za vlasy ulicami Starého mesta, ako v časoch prenasledovania kresťanov v starovekom Ríme.

Zaspomínala som si na minulý rok, ktorý som strávila v Azerbajdžane. Nosím na hrdle dosť veľký a výrazný kríž z kože s klincom. K pani, u ktorej sme bývali sme prišli o 4.30 ráno a jej prvé slová neboli Vitajte alebo niečo podobné, ale keď ma zbadala povedala: „Ten kríž radšej schovaj pod tričko, netreba provokovať.“ A tak som asi 2 týždne nosila kríž pod tričkom. Bolo to hlúpe a zbytočné, pretože na ruke som nosila náramkový ruženec, na ktorom som aj tak mala kríž a tak som ho spod trička vytiahla na svetlo sveta. Aj tak, ked som sa neskôr hrala s deťmi naháňačku a kvôli bezpečnosti som kríž dala pod tričko, jedno dieťa na neho narazilo a začalo sa pýtať: „Čo to tam máš?“ Ani som nemusela odpovedať, hneď iné mu tajnoskarsky vravi: „Pssst, to ma krížik.“ Možno sa tiež bálo, že by im rodičia nedovolili sa so mnou hrať, keby vedeli, že som kresťanka. Rodičia to vedeli, niekedy sa prišli porozpravať o viere, ale vždy to boli rozhovory veľmi príjemné o tom, ako prežívame svoju vieru, pričom sa ani jedna strana nesnažila tvrdošijne presvedčiť tú druhú o svojej pravde. Tam som zažila tú naozajstnú toleranciu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Azerbajdžan je krajina obchodníkov. Raz som šla kupovať tričká na letný tábor, mala som dosť obmedzený rozpočet a tak, aby sme dobre a dosť kúpili, šla so mnou jedna azerbajdžanská dievčina pomôcť mi zjednávať. Prišli sme k obchodníkovi a pomimo zjednávania sa ma pýtal, z ktorej som krajiny, keďže som kresťanka, či som evanjelička alebo katolíčka a pod. Zrazu bola cena polovičná! Vraj: „Ste tu hosť, tak to máte na uvítanie.“ Kamarátka nestihla ani otvoriť ústa. Hoci pravdou tiež je, že keby videl u nej - Azerbajdžanky krížik, možno by už taký milý nebol.

Otázkou ale stále zostáva Je hanba priznať sa k svojej viere?

Alena Vojenčiaková

Alena Vojenčiaková

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ako moja najstarsia sestra tvrdi, som mala drza opica, ktora rada spoznava nove kraje a novych ľudí. Zoznam autorových rubrík:  Hocičo z domovaAzerbajdžanSibír

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

50 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

713 článkov
SkryťZatvoriť reklamu