V tom čase sme často chodievali k tetám do Bratislavy. Z prízemného bytu na Kúpeľnej ulici som pozoroval trolejbusy číslo jedenásť na konečnej a z nudy som si písal grafikon ich prevádzky. Netušil som, že na druhej konečnej jedenástky končí krátky zápas o život môj otec.
Posledná návšteva skončila na vrátnici nemocnice šokujúcim dialógom. Veľa som toho ešte nechápal, ale začal som cítiť význam slova rakovina. Jeho hrôzu, beznádej a fatalitu. Stáva sa, že niekto verejne proklamuje víťazstvo na touto ľudskou metlou.
Je to odvážne tvrdenie.
Uplynulo jedenásť rokov, ktoré som akoby dostal od môjho spoločníka na relatívne pokojné ukončenie základnej a strednej školy. Mama sa dlho netešila z môjho zamestnania a kúpeľne, ktorú som po vojenskej službe konečne v dome urobil. Keď som ju naposledy navštívil, v štátnej, nepoznala ma, môj spoločník ju okradol o to najcennejšie - vlastné ego.
Zakrátko aj o život.
Pred rokom 1989 sa už vek okolo dvadsiateho piateho roku života pokladal za hranicu staromládenectva. Bolo to vyjadrené aj progresivitou dane. Ja som zostal starým mládencom oveľa skôr. Už počas ochorenia matky sa o moju domácnosť starala dobrá duša našej rodiny tiež slobodná, šesťdesiatnička. Nebola naša pokrvná príbuzná, ale vždy patrila do našej rodiny. Kým som sa neoženil udržiavala moj dom v ľudskej podobe. Volali sme ju teta Helenka. Mal som šťastie, aj moja nová rodina vyznávala podobné hodnoty ako ja. Bral som, možno až ľahkovážne za samozrejmé, že moja manželka sa snažila splácať môj dlh chorej tete, aj keď už pribudli tri deti.
Opäť mi odišiel navyberaným spôsobom blízky človeka.
V naháňačke všedného života sa rany zaceľujú, aj keď významné dni v roku pripomínajú kruté životné zlomy. Ale veľká a súdržná rodina mojej manželky, ktorej som bol už aj ja súčasťou, dávala možnosť pomaly zabúdať. Naše tri deti rástli medzi sestranicami a bratrancami a vzájomná spolupatričnosť vytvárala pevné putá. S jedným zo švagrov, Paľkom, som založil aj živnosť, keď som sa v roku 1991 ocitol na dlažbe. Nebolo, a nie je to jednoduché, ale prežívali sme. Bolo s kým sa poradiť, bolo koho požiadať o pomoc.
Všetky doterajšie skúsenosti a následky rakoviny v mojom okolí som doteraz, možno našťastie, prežíval akoby cez ochrannú clonu. Posledný zásah spoločníka zanechal vo mne ranu, z ktorej sa nemôžem spamätať doteraz.
Bolo to pár mesiacov pred novým miléniom a my sme začali bitku s Paľkovým lymfómom. Aj keď som bol iba doprovod, prvá návšteva onkologického ústavu bola ťažká. Na tuto budovou každý pozerá s rešpektom a v podvedomí uvažuje, že ak s ňou bude mať niekedy, niečo, dočinenia, bude to začiatok plazivého konca.
Prvý dojem bol však prekvapujúco pozitívny. Z ľudí, nesúcich tam svoj údel, vyžaroval pokoj a odhodlanie popasovať sa s osudom. Pôsobili silne a vyrovnane čo dodávalo odvahy aj nám, nováčikom.
Ešte si nepripúšťal, že tam patríme, viezol som ho tam iba na vyšetrenie. Ja som však tušil, že môj spoločník si už vybral.
Ambulantné i nemocničné chemoterapie, ožarovanie, sprievodné znaky, nádej že dosiahneme aspoň niekoľkoročnú remisiu. Mal šesť maloletých detí a plánoval, že aj keď by dosiahol iba ústup choroby mohol by stáť pri ich dospievaní. Nie, máj dvetísíc bol a zostane krutý.
Odišiel ďalší blízky a tentoraz sa s tým neviem zmieriť.
Včera som urgentne odviezol opäť na onkológiu známeho.
Zdá sa, že opäť končí jeden neúspešný boj.
Je zvláštne a paradoxné, že mi pomáhala prežívať tieto chvíle moja neviera. Rakovinu som síce personifikoval ale neverím, že sme súčasťou vyššieho pôsobenia. Ak sa mýlim, tak je nepochopiteľné prečo musíme odchádzať nedôstojne, pomaly sa rozpadajúc, chlácholení vidinou večného života.
Pravdou však je, že okolo nás je veľa utrpenia a musim priznať, že to moje, oproti iným, možno ani utrpením nazvať nemôžem. Veď ľudia sa rodia aj odcházaju. Takýchto príbehov su možno tisíce.
Škoda len, že dôstojnosť našich životov nemôže umocniť aj dôstojný odchod.
Neviem koľko času mi môj spoločník ešte poskytne kým sa opäť ohlási.
Snáď budem už dostatočne pripravený.
