Bezmála dvadsať rokov som súputníkom človeka, zápasiaceho s alkoholizmom. Nebudem tu rozoberať možnosti komplikovanej terapie, pretože to je zložité, ťažké a nie každý ma právo a skúsenosť na poučovanie iných. Pozriem sa na to z pozície tretej osoby, ktorá môže vyrozprávať malý, vlastne všedný, príbeh. Trošku ma k tomu vyprovokoval jeden článok na blogu. Na konci môjho príbehu je ale bohužiaľ rezignácia.
Medzi spíjaním to bol normálny človek, s ktorým sa ale o alkoholizme nedalo rozprávať. Aj keď absolvoval ústavné liečenie, jednoducho nebol ochotný pripustiť, že je nevyliečiteľne chorý. Debata bola možná vždy iba na konci recidívy prakticky na pokraji rozvratu organizmu. Zlyhal človek, rodinná bunka i ja. Je veriaci, ale nehľadal, alebo nenašiel pomoc ani v Bohu. Želal by som mu, aby ju aspoň tam našiel, a aby bola účinná.
Závislosť na čomkoľvek nie je iste dobrá. Ak však vytvára nebezpečenstvo pre kohokoľvek treba hľadať pomoc a aj pomáhať. Aj keď akceptujem všetky terapeutické a psychologické postupy nápravy, stal sa zo mňa po dvoch desiatkach rokov skeptik. V začiatkoch som sa snažil svojim prístupom a debatami podávať ruku, ale pochopil som, že by som musel byť fyzicky bližšie k človeku, v ktorom bolo treba naštartovať a udržať jeho vlastný obranný mechanizmus. Alkoholik sám je ten, ktorý dokáže odolať, alebo podľahnúť. Jeho najbližšia rodina, základná bunka, môže zásadne prispieť k tomu, aby si pomohol sám. V začiatkoch však bolo ťažké aj túto samotnú bunku presvedčiť, že alkoholizmus je nevyliečiteľný, ale v princípe trvalo zvládnuteľný problém. Ten všeliek je doživotná abstinencia bez výnimiek.
Povýšiť vlastný alkoholizmus na výsadu. Znie to absurdne, je to ale účinné aj keď veľmi odvážne. Trvalo abstinujúci alkoholik je v mojich očiach úctyhodný človek, a málokto takému bez výčitiek dokáže ponúkať prvý pohárik. Svojho času príbeh Terezy Pergnerovej podporil môj názor, že je najlepšie keď široké okolie zdieľa zápas so závislosťou. Tereza do toho spadla znova, a aj keď sa znova vydriapala, už tomu neverím. Neviem aká je štatistika úspešnosti trvalého návratu do normálneho života. V začiatkoch mojich skúsenosti to bolo inak, veril som, že zvíťazí rozum, príklady, láska a neviem ešte čo. Dnes viem, že je to o prvom poháriku, ak ho dokážeme odmietnuť zvíťazili sme. Je to ľahké?
A ako to je s prvou cigaretou?
Tam už som hral hlavnú úlohu, ale o tom možno nabudúce.
