Dobití dobili pravopis, aby dobyli jazyk

Je pozoruhodné, a asi dobré, že nás tak veľmi zaujímajú prehrešky voči pravopisu slovenského jazyka. Hovorí sa však, že patrí medzi najkomplikovanejšie jazyky a jeho perfektné zvládnutie vyžaduje ustavičný záujem.
Desaťročia počúvam v rozhlase ranné jazykové okienko, kde naši, ako im ja hovorím, „šťúrovci“ dokážu (a niekedy aj nedokážu) objasňovať komplikované cestičky našej materčiny. Niekedy sa aj schuti zasmejem nad dvojtvarmi, výnimkami a všakovakými perličkami. Aj vysvetlenia bývajú občas naozaj bizarné.
Slovenčina bola od svojho vzniku terčom prienikov rôznych cudzích výrazov, ktoré podľa frekvencie používania zdomácneli. Je to prirodzené a normálne, aj keď takéto podliehanie rôznym trendom nás možno istý čas dráždi.
Posledný prevrat naplno otvoril dvere našej kozmopolitnej slovenskej povahe. Nepotrvá dlho a aj staršia generácia pôjde po mlieko do „shopu“, „pochatuje“ si so susedmi a „hodí si“ párok vo „fast foode“. Je to predsa „cool“ (alebo „in“?).
Zdá sa, že čechizmy nám prekážajú oveľa viac. Pochopiteľne, je to pre nás príliš blízky západ. Napriek tomu však politici namiesto hájenia lesnej zveri radi kadečo „zahajujú“, najmä ak je tam všetko „zdarma“.
V takomto kontexte sa zdá až malicherné bojovať s ypsilonmi a slovenskou diakritikou. Tá trpí novodobým fenoménom – internetom – fatálne. To, že angličtina nemá diakritické znamienka slovenčinu veľmi poznačilo, pretože vstup počítačov na malé Slovensko v tomto smere dlho nerešpektoval miestne pomery. Príkladom sú blogové diskusie. Elektronicky prebieha rozhovor zvyčajne bez diakritiky. Často sa stáva, najmä keď diskutujúci strácajú argumenty, že si začnú vyčítať hrubšie pravopisné chyby, ale pritom im neprekáža, že svoje výčitky píšu bez mäkčeňov.
Tiež musím denne pracovať s textom a priznám sa, že bez Krátkeho slovníka slovenského jazyka v elektronickej podobe sa nezaobídem. Elektronická pošta bez diakritiky degraduje moje pravopisné povedomie, takže pri písaní seriózneho textu potom robím veľa chýb. A aj keď pravopis nikdy nebol ani nie je mojou silnou stránkou, ak urobím hrúbky, cítim sa trápne. Ako školák som pri písaní pohľadníc z výletov svoj pravopis vždy ospravedlňoval okolnosťami pri písaní, napríklad tým, že píšem na nejakej starej debne. „Aj keby si to písal na záchodovej mise, musí to byť správne,“ dostalo sa mi potom ocenenia od mojej, pravopisne oveľa zdatnejšej sestry.
Napriek všetkým objektívnym vplyvom na správny pravopis dbať treba, pri tlačených textoch zvlášť. Všeobecne sa totiž predpokladá, že takéto tlačené výstupy prejdú pravopisnou kontrolou a mnohí ľudia sa nimi nechtiac riadia aj pri vlastnom písomnom prejave. Pretože kontrolou pravopisu, gramatiky a štylistiky sa, žiaľ, v súčasnosti neobťažujú ani v médiách, takzvané mienkotvorné nevynímajúc, zhoršuje sa tak náš jazykový prejav ešte viac. Nezodpovedné alibistické formulky o absencii jazykovej úpravy pritom neobstoja ani u žiaka základnej školy. Je to v prvom rade neprofesionálne a škodlivé pre čistotu jazyka. Platí totiž latinské, „šťúrovcov“ už nedráždiace: littera scripta manet – čo je napísané, platí alebo aj písmo zaväzuje či napísané zostáva.