Po čase som konečne zažil aj pozitívnu skúsenosť, a trošku sa aj hanbím, že som najprv reagoval neprimerane.
Z môjho syna (19) sa pomaly stáva celkom normálny vodič. Snáď sa v ňom darí podporovať myšlienku, že aj mladí sa na ceste môžu chovať disciplinovane. Ale aj pri najväčšej snahe sa pre nedostatok skúseností môže prihodiť kadečo. A skúsenosti sa bez praktických príležitosti získavajú ťažko. Zobral som ho teda do Bratislavy, ale tentoraz som bol spolucestujúci ja.
Z Hlohovca sme išli cez Trnavu a Senec, pretože sa už viac rokov vyhýbam diaľniciam. Na Slovensku sa stali, podľa môjho názoru, oveľa nebezpečnejšie ako iné cesty. Navyše prax sa získava bežnou premávkou a nie monotónnym prekonávaním kilometrov. V Trnave sme zastali na najväčšej riadenej križovatke v ľavom odbočovacom prúde. Mali sme červenú a v rade stálo naše auto prvé. Syn z opatrnosti zastal kúsok ďalej pred vodorovným značením pre hranicu zastavenia. Poznám tú križovatku veľmi dobre, a keď končil celý cyklus, upozornil som ho, že si môže zaradiť rýchlosť. Prekvapujúco sme ale zelený signál nedostali a hýbal sa iba priamy smer. Udivene som krútil hlavou. Potom sa ozval klaksón prechádzajúceho autobusu a ruka vodiča ukazovala na prázdny priestor pred nami. Samozrejme urazil moje skúsené vodičské ego a iba som si niečo zafrflal. Syn, ako menej skúsený, sa ale posunul o ten meter dopredu. Urobil dobre, pretože inak tam stojíme ešte hodnú chvíľu.
Až v Senci som si uvedomil, prečo ten „arogantný” vodič autobusu na nás trúbil. Vo vozovke pred nami bol totiž snímač, ktorý nedetekoval vozidlo, preto systém urýchlil prechod križovatkou z iných smerov, my sme mali, samozrejme, zatiaľ červenú. Zahanbil som sa, uvedomujúc si starú známu pravdu. Bolo to veľké poučenie nielen pre mňa. Na nevinnom príklade sme sa presvedčili, že treba jazdiť aj po známych miestach menej rutinne a neukájať sa pocitom neomylnosti, na cestách je prekvapení stále dosť.
Jazda Bratislavou dopadla dobre. Je zaujímavé, že v centre sa javí ako pohodlnejšia a bezpečnejšia ako po obchvate, kde sa všetko valí značka neznačka v troch - štyroch prúdoch. Prechody s jedného do druhého prúdu v hustej premávke už vyžadujú značnú dávku skúseností aj asertívneho správania.
Niekedy človeku dobre padne keď sa presvedčí aj o svojej nedokonalosti, pretože ak má snahu niekomu niečo odovzdávať, musí byť vždy pripravený aj prijímať.
