Incident na základnej škole v Trenčíne, po ktorom odišiel zo školskej praxe jeden pedagóg na chvíľu otvoril otázku telesných trestov na školách. Vďačné to krmivo pre bulvárne noviny ohlupujúce národ bombastickými titulkami o agresivite učiteľov a telesných trestoch. Neviem, či by som úder otvorenou dlaňou – facku zaradil medzi telesné tresty. Pochybujem, že sa niekto s ňou vo svojom živote na tvári nestretol. Ak niekto povie, že je to jasné ako facka, znamená to, že je to jednoznačné a jasné. Fackou dostávaš jednoznačný signál, že si prekročil únosnú hranicu, ale máš šancu sa spamätať, tak ako sa kriesia ľudia v mdlobách. Moje facky si celkom dobre pamätám, neviem či ich bolo veľa alebo málo, ale v každom prípade som ich necítil ako telesný trest. Skôr som to chápal ako dôrazné napomenutie. Samozrejme boli aj v škole, väčšinou sme za ne vďační, pretože vtedy vyzerala škola trochu inak.
Ešte v predzamatovom období som sa po desiatich rokoch zastavil v mojej základnej škole. Písal sa rok 1983 a bol som priam šokovaný z hluku, arogancie a bezmocnosti učiteľov pri zvládaní desať až pätnásťročnej svorky rútiacej sa k hrantu. Iné synonymum pre obed ma v tejto súvislosti nenapadá. Je veľmi pravdepodobné, že dnes je táto situácia ešte desivejšia. Ak si však pozrieme oba, v úvode spomínané, skvelé filmy zo študentského života, ani jeden nehovorí o ideálnej alebo asketickej škole. Naopak, Ždimera píše milostné listy, Kulík má hrozný prospech, Peterka neustále číta pod lavicou, píšu sa ťaháky, karikujú sa učitelia. Napriek tomu, je všade cítiť vzájomný rešpekt. To platí aj vo vzťahu učiteľ a rodič. Napriek komediálnemu žánru je koniec priam dojímavý. Učiteľ Hnízdo v Obecnej škole už používal trstenicu a jeho rituál mal povýšiť každú exekúciu na výchovný prvok. Možno namietnete, že sú to iba dramatické diela, ale aj po vlastnych skusenostiach zo školkých lavíc myslím, že to bol realisticky pohľad na vtedajšie študentské pomery.
Dnes je pedagóg pre spoločnosť okrajovou záležitosťou. Rodina zlyháva v základných funkciách a učiteľ má právo sa iba prizerať. Nemôže podporovať niečo, čo si mnohí žiaci neprinášajú z domova. Arogancia, neúcta, zloba aj násilie je ťažko riešiteľné dobrým slovom alebo káraním. Je pravdou, že sa dostávame do štádia, kedy je facka už zbytočná a neúčinná. Navyše sa niektorí rodičia nápadne podobajú svojim deťom a potom už učiteľovi zostáva iba pasívna rezistencia alebo odchod zo školstva. Aj my všetci sa iba prizeráme ako sa tlupy nedospelých sopliakov potulujú v noci po krčmách, rozbíjajú čo im príde do cesty a nezriedka ohrozujú seba i svoje okolie.
A je to jasné ako fakca, možno keby nejakú v živote dostali včas, mohlo by sa nám všetkým žiť pokojnejšie.
