Topíme sa v južnom ovocí, aj keď zväčša druho- až treťotriednom, k pracím práškom nám „zadarmo“ pribalia zaručene najlepší saponát na riad, satelitné prijímače už kupuje málokto, VHS vytláča DVD, kamera je bežný rodinný dokumentačný prostriedok. Časy sa menia. Ale aby Slovač nevyšla z cviku, pripravili jej ďalšie lahôdky. Tupiny.
Tupina je novotvar, ktorý som začul z úst poslanca Mikloška, keď sa už neviem ani s s kým hádal na pôde zákonodarného zboru. A práve v tejto inštitúcii to všetko pramení. Tupiny, ktoré z parlamentu zavše vychádzajú, totiž priam vyrážajú dych. Zákony, ktoré sa v živote neohrejú ani pár mesiacov a už sa idú novelizovať, majú ešte celkom slušnú životnosť. Ale sú aj také, ktoré musia rýchlo, vyhláškami, zmeniť ešte pred účinnosťou. A čo na to občan? Nič. Veď si už za tie roky zvykol. Len občas bečí ako ovca. Pretože hoci už nestojíme v radoch na mandarínky ani banány (napokon, niektorí na ne ani nemajú), rady z nášho života nezmizli. Napríklad:
Pred rokom a pol som stál v rade na dopravnom inšpektoráte už tretiu hodinu v nedýchateľnom priestore nevetranej chodbičky v budove okresného úradu.
Menili sa štátne poznávacie značky za evidenčné tabuľky. Podaktorí pred úradom nocovali, aby sa dostali do poradovníka desiatich až pätnástich vyvolených, ktorých v ten deň hádam vybavia. Nerozčuľuj sa, občan, chcel si do únie, tak neskuč a zaraď sa. Konečne stískam vytúžené tabuľky! Ale beda, nedajú sa ošúpať... Hlupák, uvedomujem si, veď je po Novembri, nie sú to mandarínky...
Pred pol rokom som stál v rade na dopravnom inšpektoráte už tretiu hodinu v nedýchateľnom priestore nevetranej chodbičky v budove okresného úradu.
Potreboval som potvrdenie do autoškoly, že syn ešte nemá vodičský preukaz. Tupina – žiadať potvrdenie, že niečo nemáte. V druhom šore, ale do tých istých dverí, stáli iné ovce. Čakali na pasy. Fotografovanie adeptov na vycestovanie je nekonečné. Veď obsluhovať také čudo ako počítač, digitálny fotoaparát a tablet na podpisovanie si treba náležite vychutnať. Keď som sa konečne pred záverom „ordinačných“ hodín dostal do kýženej miestnosti, pani vydávajúca potvrdenia mi s úsmevom oznámila, že pre tú tupinu si to celé musí môj syn, vyučovanie-nevyučovanie, vystáť osobne. Nepomohlo ani to, že som ako ovca začal trošku „bečať“. Ako prorok povedal, tak sa aj stalo: syn musel vynechať vyučovanie, a tiež si odstáť päť hodín, aby mu potvrdili – že je ovca.
Pred mesiacom som stál v rade na dopravnom inšpektoráte už tretiu hodinu v nedýchateľnom priestore nevetranej chodbičky v budove okresného úradu.
Kúpil som starého favorita. Bol posledný stránkový deň roku 2005, vybavoval som prepis, a ako vždy v tejto inštitúcii, čakajúc na „malý-veľký techničák“ krátil som si s ostatnými čakajúcimi čas politizovaním. Je zvláštne, že všetci vieme, ako by sa to malo robiť, no strpíme, že sa to tak, ako sa má, nerobí. Po troch hodinách som šťastlivo odišiel s potrebným papierom v ruke. Už som vedel, že ho nemám šúpať (nie je to mandarínka...). Bolo ho však treba zložiť na tri časti a dufať, že policajti ho pri kontrole poskladaju rovnako opatrne.
Pred týždňom som si – bez státia v rade – kúpil malú knihovničku do auta. Ale nedávam do nej pracie prášky. Kúpil som si ju na tupiny.
