Nie, nebudem uvažovať o rozmere ľudskej tragédie, ktorá nie je ešte zďaleka dopísaná. V tejto súvislosti ma zaujal štátny smútok a sirény.
Neviem už v ktorej televízii som sledoval spravodajstvo o začiatku štátneho smútku a krátku anketu na túto tému. Ak sa nemýlim, smútok sa začal napoludnie neprerušovaným znením sirén. Celý televízny vstup vyznel nelichotivo pre občana, pretože málokto reagoval s patričnou pietou na tento signál. Ja som sa však čudoval, že sa vôbec niekto našiel čo reagoval.
Kto žije v tridsaťkilometrovom pásme okolia atómových elektrárni iste vie o čom hovorím. Pravidelné skúšanie takzvaného systému včasného varovania HADOS, alebo ako sa to vlastne volá, vo mne vypestovalo absolútnu apatiu akokoľvek reagovať na zavýjanie sirén. Neviem, či je také potrebné neustále skúšať našu trpezlivosť. Som presvedčený, že keby sa skutočne niečo vážne stalo, ani ja, ani väčšina občanov, blížiaca sa 99. percentám, by na signalizáciu poplašného systému vôbec nereagovala.
Prečo?
Je to celkom prirodzené a učíme to už hrajúce sa malé deti. Ak kričíš o pomoc, krič iba vtedy, keď ju skutočne potrebuješ, pretože ak párkrát niekoho zbytočne privoláš, nabudúce záchranca nemusí na tvoje volanie reagovať.
Podchvíľou hocikde zapracuje alarm v aute, na obchode alebo rôznych inštitúciách. Príčin býva veľa, od skúšania, cez veľké teplo alebo zimu, až po skutočnú funkciu zariadenia určeného na upozornenie občanov alebo strážcov zákona. Dnes to tu jednoducho zavýja kedykoľvek a z každej strany.
Zvykli sme si. Spoľahlivo na to reaguje iba náš pes, ktorý sa pridá ako druhý hlas. Je smiešne, keď sa nám občanom potom ospravedlňujú, že skúška síce trvala tak dlho, ako mala, ale sirény nepracovali neprerušovaným, lež kolísavým tónom. Ergo, stáva sa, že niekedy signalizujú i ostrý poplach. Je nám to jedno, pretože chaos nevládne iba tu. Hranie sa na civilnú obranu, možno práve preto, málokto berie vážne. Už ako deti sme tak boli vychovaní, a musíme zažiť skutočné „tsunami“, aby sme zasa uverili.
Štátny smútok skončil. Neviem či bol odtrúbený tak ako začal, ale to nie je o tom. Ľudské tragédie sa nás dotýkajú aj bez štátneho smútku, a nie iba tá, ktorá sa stala na maďarsko-slovenských hraniciach. Iba sa čudujem, čím ma okrem varovania na nebezpečenstvo, sirény ešte prekvapia.
