Telo

Procesia s oltármi, posvätené lupene kvetov váľajúce sa na ceste a podobné, väčšiu slávu Božiu produkujúce, prejavy. Skôr mi to pripomínalo prvomájové sprievody, a nie oslavu niečoho veľmi inteligentného tam hore...
Ako konám stále častejšie, pre svoje telo, odišiel som radšej na bicykli opraviť päť kilometrov vzdialený spojovací bod našej malej počítačovej siete. Keď som hrdo, bez zosadnutia, náležite predýchaný, zastavil pred jedným domom vysoko nad mestom ruží, uvedomil som si, že akiste Božie telo dorazilo aj sem. A nemýlil som sa, dom bol prázdny, auto preč a spojovací uzol zamrznutý aj zamknutý. To auto mi naznačovalo, že možno išli odbaviť prikázaný sviatok k babke, a preto som sa chvíľu pokochal pekným výhľadom na mesto a išiel skúšať brzdy na svojom „horáku“ po ceste nadol. Pretože procesia v najmenšom slovenskom meste bola asi ešte v plnom prúde, šiel som sa pozrieť ku kostolu či náhodou... A mal som šťastie, Riflemenovci sa práve lúčili po bohoslužbách s priateľmi. Pretože som nechcel rušiť, a ošumelého deda so šiltovkou na bicykli si nikto nevšímal, potichu som sa otočil a pobral zopakovať vysokohorský výstup. Keď som druhý raz, opäť hrdo a bez zastávky, zazvonil na dvere, bolo už v dome rušno ako zvyčajne. Fakt je, že v kresťanskej rodine Slavomíra a Viery Riflemenových sa to vždy hemžilo ľuďmi. V tesnej bytovke, ktorú opustili iba nedávno, však bolo aj medzi šiestimi deťmi vždy dosť miesta aj pre návštevu. Tak to bolo aj dnes. Síce tu pobehovali už iba iba tri, chystajúce sa tiež na opustenie hniezda, ale príjemná atmosféra tesných, priateľských vzťahov tu zostala. Po vybavení technického účelu mojej misie, sme hodili kus „krátkej“ reči o všeličom. Krátka - rozumej do rozsahu troch hodín. Ako správni postpäťdesiatnici sme sa na úvod vzájomne oboznámili s diagnózami a zaručenými liečebnými postupmi našich zdravotných neduhov a ako vždy sme skončili politikou, a ako inak, vierou. Dva antagonistické svetonázory, teizmus a ateizmus, nemohli nájsť zhodu vo veciach viery a božej ingerencie v živote. Ale s podivením, v zásadných otázkach života a morálky sme sa vlastne zhodli na všetkom. Odchádzal som s pocitom, že sme nič nevyriešili, ale hádam ani nepokazili. Teraz neviem či je to dobré alebo zlé, ale v každom prípade sme si navzájom upevnili svoje pravdy. Tá moja pramení tiež z viery, že človek pre statočnú i láskavú vzájomnú koexistenciu nepotrebuje odpoveď na všetky otázky.
Pre Božie telo som teda nevykonal nič, pre svoje niečo málo. Nie som si však istý, či prejavy hraničiace s fanatizmom prospievajú sláve Božej. Ak áno, potom som rád, že sa viem bicyklovať.