Veronika Voleková
The short story of the long end
Prstom zotiera kvapky rosy z pohára. „To sa mi nepozrieš ani do očí?“ pýta sa a nechápe silu tohto okamihu. Snažím sa uchovať si spomienky na jeho ruky, na jeho tvár, na... Zachovať si všetky tie malé drobnosti ako poklady v šperkovničke. Iba to, nič viac a nič menej. Nikto so sebou predsa nechce vláčiť olovenú guľu spomienok. „Tušil som to,“ povie a pozrie sa na mňa naozaj utrápene. Takého som ho ešte nevidela. A práve preto som ho mala rada.
