Začiatkom septembra minulého roku sme sa vybrali s priateľmi stanovať do Slovenského raja. Prežili sme nádherné štyri dni na mieste, ktoré má právom v mene raj a je potešiteľné, že prívlastok je slovenský.
Po niekoľkodňovej turistike, a po večeroch aj zábave, sme sa vracali domov vlakom z Dediniek do Margecian a odtiaľ do Košíc, kde sme mali "chytiť" prípoj domov. Vlak prišiel na počudovanie skoro na sekundu presne. Nastúpili sme a usadili sme sa v takmer prázdnom vlaku. Po chvíli k nám prišiel sprievodca...
"Musím vás poprosiť, ospravedlňujeme sa, ale kvôli výluke trate musíte v Hnilci vystúpiť a do Nálepkova pôjdeme autobusom. V Nálepkove potom opäť nasadneme na vlak. Rozprávate po nemecky?" Po tejto otázke nastal komunikačný šum. Priateľ zareagoval: "Nie, my sme Slováci." Sprievodca trval na svojom: "Ale rozprávate po nemecky?" Priateľ sa nedal: "Načo mám rozprávať po nemecky? Som Slovák a rozumel som vám. V Hnilci, či kde, mám prestúpiť na autobus." Po niekoľkých minútach sa sprievodcovi podarilo vysvetliť nám, že má vo vlaku štyroch Nemcov, nejakú rodinku, ktorej tiež musí vysvetliť, že majú prestúpiť na autobus. Podujala som sa, že sa pokúsim dorozumieť s nimi v angličtine: " Du ju spik ingliš?" Odpoveď: "Jes, litl." Pomyslela som si - hurááááá - je to vybavená vec. Tak som spustila: "Vi hef tu trevl baj bas from Hnilec tu Nalepkovo, bikos trejn kant gou bitvín dem. Den vi vil bi ejbl tu trevl baj trejn tu Margecany egen." V duchu som sa pousmiala ako to zo mňa vyliezlo ľahko. V tom sa však dvihla Nemcova ruka a pokrútil ňou na znak, že nerozumel zrejme ani prvé tri slová. Spustila som ešte raz a je zvláštne, že už aj predtým som sa pristihla ako cudzincom, aj keď vedia trochu po slovensky, rozprávam slová nielen zreteľne, ale aj poriadne nahlas. Ani Nemci sa tomu nevyhli. Bohužiaľ bezúspešne. Pri každej ďalšej vete decibely rástli. Prišli sme na to, že Nemci nerozumejú slovu "bus". Chvalabohu v Starej Vode nastúpila záchrana. Dedko, ktorý vedel po nemecky. Až som sa zahanbila. Prečo neviem po nemecky ja? Takže dedko im všetko vysvetlil.
Ako nám bolo povedané, v Hnilci sme ostali stáť. Jediné čo nás mrzelo, bol zrejme zmeškaný prípoj z Košíc domov. Ale zase až tak veľmi sme sa neponáhľali. Asi po trištvrtehodinovom čakaní vo vlaku, lebo vonku pršalo, nám prišiel sprievodca oznámiť, že autobus už prichádza. Ľudia, to ste mali vidieť. "Autobus" je silné slovo pre modrú Aviu, aká v Jakubiskovej "Nevere po slovensky" rozvážala lazníčky na brigádu. Bola úplne natrieskaná cestujúcimi z Nálepkova do Slovenského raja. Zastala. Dvere sa rozleteli. Ľudia začali vystupovať. Jedna cestujúca sa nám hneď hmatateľne priznala, čo obedovala. Takmer všetci kričali: "Kto šoféroval? Zoberte mu vodičský!" Jeden sa k nám pristavil a hovorí: "Ani na tom nechoďte lebo v Nálepkove budete "bľuvať" jak tota žena." Nasucho som preglgla. Pred očami sa mi zahmlievalo a bola som dosť nervózna. Nie však viac ako Nemci, ktorým sa zreteľne na tvári zračil des. No čo sme už mohli robiť. Nasadli sme a tá vec sa pohla. Zabudla som povedať, že sprievodcovia sa stále rozprávali o akomsi Hnilčíku, cez ktorý pôjdeme. Mala som predstavu, že je to nejaká dedina a zrejme aj skratka. Skratka to aj bola a riadna. Aj Hnilčík existuje, ale za poriadnym kusom kopca a ide sa tam z Hnilca cez les. Avia sa kopcom driapala ako divá a nás poriadne vytriasalo. Na výmoľoch nás vyhadzovalo zo sedadiel pomaly až po strop auta. Po ľavej strane som mala výhľad na železničnú trať a tá bola, veru, dosť hlboko. Cesta úzka. Z toho všetkého som sa začala smiať a nebola som sama. Smiali sme sa všetci a dokonca aj Nemci. Na zarosených sklách Avie sme si po adaptácii na prostredie a trasenie všimli nápisy typu: "Hilfe!" (zrejme ďalší Nemci) a "POMÓC!!!"
Nakoniec sme šťastne dorazili do Nálepkova. Vysmiati a naozaj šťastní. Nemci si samozrejme Aviu vyfotili aby sa mohli doma pochváliť na čom sa to na Slovensku vozili.
A tak musím ŽSR poďakovať za nový adrenalínový šport, ktorý sme mohli vyskúšať a to v rámci ceny jedného lístka na vlak. Ďakujem.
