V skutočnosti je to však človiečik, ktorý toho veľa nemá. Má "matku", ktorá ho opustila takisto ako niekoľko rokov predtým jeho sestru a teraz sa stará o novoredenca, jeho ďalšiu nevlastnú sestru, ktorú pravdepodobne tiež v dvoch rokoch opustí. Iba ťažko by som však mohla opísať jej motiváciu v konaní, pretože aj pri tej najväčšej snahe sa nedokážem vcítiť do jej myslenia a je pre mňa nemožné rozprávať v súvislosti s ňou o nejakej empatii.
Jeho otec je vojakom z povolania. Už to samo o sebe veľa hovorí o jeho percentuálnom výskyte v synovej blízkosti. Cvičenie sem, cvičenie tam, nočná, dvadsaťštvorka a pod. Pamätám sa ako chlapec často plakával, kedy príde "ocko" domov. Pokým si nezvykol.
Najviac času trávi s babkou. Tá však jeho výchovu celkom nezvláda, keďže je po dvoch infarktoch. Hocikedy jej príde zle a musí odpočívať...
Prečo o ňom píšem? Minule ma zarazila veta, ktorú povedal, a aj keď som bola malá už veľmi dávno, som si istá, že v štyroch rokoch som videla veci iba čierno-bielo. Pozeral voľajakú rozprávku. Sledovala som ho ako so zanietením sleduje dej na obrazovke a opýtala som sa ho, či postava, ktorú práve ukazujú je dobrá alebo zlá. Odpovedal mi: "Aj dobrá, aj zlá." Este raz som otázku zopakovala a požiadala som ho o zdôvodnenie takéhoto tvrdenia. Vysvetlil mi, samozrejme s otázkou, ako, že tomu nerozumiem, že k niektorým postavám v rozprávke je dobrá a k niektorým je zlá. Hneď potom mi povedal, že nikto nie je iba dobrý alebo iba zlý, a že keď som veľká už by som to mala vedieť.
Bojím sa iba jedného, že mu vôbec neprospievajú jeho rodičia. Mám pocit, že mu svojím spôsobom ukradli to najcennejšie. Príliš skoro si uvedomil, že život nie je rozprávka...
