S partnerom zle, bez neho ešte horšie .... samozrejme to neplatí pre každého, ale mám pocit, že pre väčšinu áno. Čo nás poháňa pri hľadaní svojej polovičky ? Čo je tým činidlom, ktoré nás veľakrát nasmeruje nesprávne? A prečo sa v už navonok šťastnom súžití objavia trhliny, ktoré nás ženú do náručia niekoho iného?
Otázka znie - aký vzťah je "kvalitnejší" v zmysle trvácnosti? (zjednoduším to a vezmem len dva extrémne príklady). Vzťah z rozumu, kde je všetko tip - top, aktéri si rozumejú, podporujú sa a v podstate majú radi či vzťah z vášne, kde to iskrí vo všetkých smeroch, kde sa deň nezaobíde bez vzrušenia, aj toho negatívneho napr. z hádok?
Môj názor je, že partnerstvo z rozumu môže síce fungovať, ale chýbajúca vášeň v ňom niektorého z "účastníkov" časom dobehne. Z nudy alebo zo stereotypu nastane vákuum, prázdno ... kde je láska, vášeň, keď vlastne absentovali už na začiatku?
V prípade spolužitia, založeného na vášni sa neskôr, v prípade krachu vzťahu, aspoň nik nemôže sťažovať, že si to dobre nepremyslel .. :o) ... že zle rozmýšľal ... pretože vlastne vôbec nerozmýšľal ... a má výhovorku, že bol zaslepený .... :o)
Ale v podstate je jedno, o aký "typ" hore spomenutého vzťahu ide, najdôležitejšie je, aby sa obaja partneri vzájomne rešpektovali, mali voči tomu druhému úctu, dali si navzájom určitú slobodu a rozlet duše. Musia mať spolu určté záľuby, zdieľať podobné názory, byť tomu druhému oporou i výzvou. Určite spolu dlho nevydržia ľudia, kde jeden je domased, nevyhľadávajúci už nič a ktorému stačí len prítomnosť partnera a druhý spoločenský typ, ktorý si nevie bez priateľov predstaviť život. Alebo jeden je pesimista a druhý nenapraviteľný optimista. Áno, spočiatku môže jeden druhého ťahať (hore či dolu), ale neskôr to začne obom vadiť.
Žiarlivosť ... hm ... vďačná téma. Nemyslím, že žiarlivosť je ťahúňom vzťahu, jeho oživením. vraví sa, že zdravá žiarlivosť neškodí, že je na mieste a že je to dôkaz lásky. Nezdieľam tento názor. Skôr je zabijakom lásky, ochudobňuje vzťah o krásne chvíle, keď miesto vyznávania si lásky nastupuje čas na dokazovanie bezdôvodnosti žiarlenia, čas obrany a bezmocných ústupkov v priznaniach, ak sa "žiarliaci" element nedá láskou presvedčiť ... :o(. Neprípustné je "vďaka" žiarlivosti nevedieť robiť kompromisy, cítiť nejaké "vlastnícke" práva či devalvovať slobodu svojmu milovanému. Žiarlivosť neprináša nič dobré. Je spôsobená odvekým strachom, že prídeme o milovanú osobu. Nemá nič spoločné s láskou, pretože strach nie je láska.
Veľmi dôležitá je, najmä v hádkach, schopnosť vedieť sa pozerať na problém aj očami toho druhého. Zmeniť uhol pohľadu o 180° a dať za pravdu aj niekomu inému, ako len sebe. Komu asi, keď ide len o dvoch aktérov, však áno .. :o))). Ak sa to nenaučíme, potom už len bezmocne mnohokrát žasneme, ako sa nám partner obráti chrbtom a "futaší" preč ... :o(.
Apropo, k otázkam na začiatku, čo je motívom zaľúbenia sa pridám na úvahu ďalšiu - čo je príčinou ochladnutia, ak vo vzťahu všetko klape, ani nevera sa nevyskytla a ani tá "úbohá" žiarlivosť nedostala príležitosť? Iste, dôvodov môže byť nespočetne veľa, záleží od prípadu k prípadu. Ale je veľmi bolestivé, ak v prípade, že sa zdá byť všetko O.K, sa zrazu zo slov "navždy" či "nikdy ťa neopustím" stane "nikdy ťa nechcem vidieť", z "milujem ťa" postupne "mám ťa rád" až po "nemám čas" a "už mi nevolaj" .... nevedia to pochopiť hlavne tí, ktorí stále cítia lásku a nechápu ten "náhly" prerod. Ale chyba "v programe" niekde musí byť. Niečo muselo vo vzťahu chýbať. Alebo aj tu sa len prejavuje tá smiešna ľudská vlastnosť, že "nič, čo je dobré, nie je pre mňa dostatočne dobré"? Večná ľudská nespokojnosť?
Ešte by som sa rád pozastavil pri jednom citáte, ktorý vzišiel z môjho vnútra, keď som raz počúval z rozchodu zronenú kamarátku a snažil som sa ju utešiť: "Ak rozum radikálne rieši situáciu v láske, srdce vždy hovorí niečo iné. Trpí, krváca, je zlomené, prosí na kolenách rozum, aby sa spamätal a dovolil mu milovať. Ale ten nepopustí. Chráni sa. Ak nechce, aby srdce z nešťastnej lásky zomrelo, nesmie popustiť. Lebo bez neho by nežil ani on. Tak sa k prosbám srdca hrá na hluchého .... ". Vďaka, autogramy až na autogramiáde :o) .... len chcem povedať, že aj keď som autorom citátu, takto to asi nefunguje. Nemalo by to tak fungovať. Viem to, pretože ja osobne radšej počúvam srdce, ako rozum. Je to také ... aké? ... krajšie? ... nádejnejšie? ... nebeskejšie? ... láskavejšie? ... duševnejšie? ... zamilovanejšie? ... :o) .. nech je to ako chce, je to asi najsprávnejšie ....
Slniečko v duši
