Perex síce skoro ako „Úvod do psychológie" či príspevok do „Oftalmoanimalógie", no mám prozaickejší dôvod pre napísanie článku. Tak, ako existuje dyslexia, farbosleposť či iné dysfunkcie, tak aj ja asi trpím určitou „poruchou". Spravidla v lete mám problém rozpoznať, spoznať či ak chcete zaradiť známych, ktorých často nestretávam. Má to jednu príčinu - slnečné okuliare na ich očiach. A nemusia byť ani cez pol tváre.
Pred pár dňami sa cestou niekam autom stavila pre čosi domáca nášho prenajatého bytu. Na zadnom sedadle spokojne sedí synček, ktorého nechcela vyberať z autosedačky, preto sme sa už predtým telefonicky dohodli na mojom prezvonení a že prídem von k autu.
Len vďaka tomu, že som vedel, ako sme sa dohodli, som šiel z brány k jej hltaču kilometrov takpovediac na istotu (a asi aj preto, že žiaden iný pekelný stroj pri chodníku nestál ... :o) ...). Keď som pristúpil k otvorenému okienku auta, ostal som mierne v pomykove. Na očiach mala tmavé okuliare a ja som mal čo robiť, aby som si ju napriek vedeniu, kto sedí na sedadle, aj vyselektoval z príslušného priečinka v mozgu a pripomenul jej podobu. Nevidel som ju pár mesiacov, naposledy, keď si diamanty v hlave nebolo treba chrániť. Ak by bolo na našťastie doobeda prázdnej ulici viac podobných približovadiel s podobne čakajúcimi vodičkami, s podobnými slnečnými okuliarmi, to by som veru asi tápal, ktoráže je to tá „naša" domáca ... :o).
Neviem, či naozaj trpím nejakou poruchou rozpoznávania, ale akonáhle má človek na tvári slnečné okuliare, som väčšinou stratený. Ak sa s ním stretávam často, je to v poho, ale v prípade občasných náhodných stretnutí sa mi skoro vždy pri zazretí takto skrášlenej tváre vybaví len matné tušenie, či pocit ... ak vôbec :o). Pritom ak dotyčnú osobu stretnem bez okuliarov, nemám pochybnosti, že sa poznáme. Aj keeeď ... no, stávajú sa situácie, že aj bez zakrytia očí oprotiidúceho dumám, skadiaľže sa poznáme ... ale to iba v prípadoch, pokiaľ ide o nejaké jednorazové stretnutie spred dlhšej doby, ale napriek tomu aspoň viem, že sa odniekiaľ poznáme. Na druhej strane, toto sa stalo asi už každému. Na rozdiel od „okuliarových nezaradení", kedy ma už spomínané tušenie či pocit známosti prepadnú často až po prejdení takéhoto živého organizmu okolo mňa :o).
Takže tí, s ktorými sa poznáme, ale dlhšie sme sa nevideli, nehnevajte sa, prosím, ak sa pri stretnutí „s vašimi slnečnými okuliarmi" náhodou nepozdravím. Dopredu sa ospravedlňujem, že to nie je z namyslenosti, hnevu či pocitu nadradenosti a ani z dôvodu neslušného vychovania. Jednoducho som vás nespoznal ...
Stáva sa niečo podobné aj niekomu inému? Mätú vás tiež tie slnečné chránidlá?
P.S.: Ešte jeden moment, ktorý mi môže pokaziť reputáciu slušne vychovaného chlapca, keď vás nepozdravím :o). Vlastne, takisto sa to týka slnečných okuliarov. Ale tentoraz na mojich očiach. A svoju rolu hrajú aj dioptrické škuľky, ktorými som si nečakane vďaka nepochopiteľne narastajúcemu veku začal približovať rozmazaný svet (koľkokrát by dianie okolo seba človek radšej videl rozmazane, ale to je už iná téma ... ). Takže ak svieti Slniečko a filtrami si odďaľujem vznik sivého zákalu, nemám na očiach dioptrie. A vtedy sa mi na diaľku aj vďaka tmavými sklami rozšíreným zreničkám, spôsobujúcich ešte menej ostré videnie, veru trochu komplikuje rozpoznávanie tvárí známych ľudí na ulici, aj keď nemajú slnečné okuliare ... alebo napr. aj v autobuse ... však dnešné MHD - Mercedesy v BA sú tak stráááášne dlhééé ... :o) ...
Ale slepý nie som ... :o) ... a občas sa stane, že aj spoznám, kto sa skrýva pod maskou tmavých zrkadiel ... :o) ...
Slniečko v duši ...
