Sú medzi nami

..... no spôsob, akým tieto predmety doslova hádže do igelitiek, ma trochu zneisťuje, trochu vyvoláva zvedavosť - takto nešetrne sa predsa s darčekmi nezaobchádza .... „uši" každej z troch igelitiek po naplnení trikrát pevne zviaže a s každou z nich párkrát poriadne tresne o betónový múrik (?) ... spustím bočné okienko, aby som lepšie videl, nehľadiac na vločky, padajúce dovnútra auta. Žena si nič nevšíma, zabratá do „práce", ale moja zvedavosť narastá, toto nie je normálne - najprv niečo prácne prekladá a vzápätí to roztrieska? Však to mohla rovno hodiť do kontajnerov, ktoré stáli dva metre od nej .... sáčky položí na vrch preplnených kontajnerov a odchádza ... do kelu, čo toto malo znamenať? Fantázia pracuje, možno nejaké krytie stôp zločinu .... snáď nie druhá Čubírková! .... nedá mi, vystúpim som z auta a podídem ku kontajnerom .... zoberiem jednu igelitku do ruky ... hm, niečo tam hrkoce a zo zvarov kvapká nejaká zelená, hustá tekutina .... odľahlo mi .... asi nejaké sklenené fľaše ... ale ten divný pocit, ktorý som mal, keď so sáčkami trieskala do múrika, mi nedovolí spokojne odísť. Prečo by tam vkladala fľaše a potom ich naschvál rozbíjala? Okrem toho, také veľké tie prekladané predmety neboli, z auta som ani nevidel, čo to je, bolo to omnoho menšie, zmestilo sa "to" do ruky ... musím, chcem vedieť, o čo tu ide ... rozviažem uši igelitky a .... vo vnútri sú samí keramickí a sádroví a neviemešteakí anjelici - snáď aj tridsať - štyridsať .... úplne nádherní, rôzne prevedenia, tvary, farby, pózy ..... a nie sú ani rozbití, teda pokiaľ vidím, aspoň tí navrchu .... vyberám z kontajnera druhú igelitku, nezdržujem sa rozväzovaním, trhám igelit - to isté .... tretiu už ani neotváram .... ..... som mimo .... nejaká sekta, neznášajúca Vianoce? Či ukradnutý tovar z vianočných trhov? V hlave mi bleskurýchlo lietajú myšlienky, možnosti .... ale nič z toho mi nesedí - načo toľko námahy, keď sošky stačilo z ruksaku vysypať do kontajnera? Jediné, čím som si istý, jediné, čo sa mi pri spätnej predstave ženinej tváre vidí ako najlogickejšie je, že potrebuje pomoc ... idem smerom, kadiaľ odišla, no nikde nie je ... prešlo len pár minút a už ju nevidím. Možno keby som tak dlho nepremýšľal .... možno keby som sa nezdržoval s druhou igelitkou ... možno .... samé možno .... možno o nič nešlo .... a možno som mohol niekomu pomôcť .... to sa už asi nedozviem .... mrzí ma, že som premárnil možnosť pomôcť .... Preto vás chcem, priatelia, poprosiť, všímajme si ľudí okolo seba, niektorí nepovedia, že potrebujú pomoc, niektorí si neuvedomujú, že potrebujú pomoc, niektorí nechcú obťažovať .... nečakajme, kým sa ozvú, pýtajme sa ako sa majú, čo cítia, či niečo nepotrebujú ... viem, že niekedy sa to nedá, niekedy potrebujeme sami pomoc, máme svoje starosti, či skôr „skúšky". Ale za pokus to stojí. To sa samozrejme týka aj blízkych. Najľahšia cesta je asi začať od nich .... a od seba. Možno zajtra už nebude možnosť, možno už zajtra bude všetko nenávratne stratené. Toto nie je pokus o poviedku, stalo sa to 19.12.2009 cca o 11:15 v Bratislave na jednej z ulíc pod Hlavnou železničnou stanicou .....