Cítim, aj keď ty už ťažko veríš,
puto prerastá mi v nežnú tíš.
Dvíhaš hlavu, kloníš oči,
dávno som chcel vedieť - za čím?
Kým som nepochopil - pred čím...
láska krehká ako kvietok,
rovnako aj ty si, detto.
Čo je toto za klauna,
keď neustále depku má?
Aký som to hluchý šašo,
keď nepočujem nárek lások,
nevnímam ten večný bôľ,
všímam si len vlastné ústa -
oslnivá farba drží?... či púšťa?...
Uteká mi vlak. Ty v ňom...
rýchlo zložím svoju masku,
zmažem rúž a zavriem tašku,
do nej smútok pochovám,
kupé smiechom dobieham.
Zabudni, Láska, na to, čo bolo,
bez teba som len prázdne slovo.
Viem... rany dušu doráňali,
čierne mysle ňou kmásali,
v radosti žiť nenechali,
bezmocnosťou opantali.
Moja aura slabo svieti,
vynášal som z nej len smeti,
ťažko sa mi vstáva z temna,
kde, zdá sa,
bije sa mi jeden s druhým
a vnútro na kontajner podobá sa...
na spodine som sa krčil,
metal blesky, klial a mračil.
Pomoc prišla z teba tým,
že dovolila si mi smiať sa kým
do seba sa nevygrciam...
a igelit neobrátim...
nebyť teba, hrozí, že sa stratím.
Ak máš ešte kúsok sviece,
ktorou rozpustila si mi srdce,
popáľ ešte raz mi dušu,
nech rozhorím sa tvojmu vkusu,
nech sa od dna odrazím,
nech sa vrátim,
nech som tým,
kto z priepasti sa dvíha,
smeje,
nech sa moje srdce tvojmu deje.
Slniečko v duši...
