Vraj sa všetko vždy obráti,
eso v rukáve získa moc,
vraj vieš sa znova smiať,
keď rozprávky ti dám na dobrú noc.
Ako siréna z hlbín vyšla si,
už nevedel som, kde more a kde súš,
zahoď svoj nástroj mámivý
a veriť mi skús.
Možno ťa stiahnem do pekla,
možno ťa spálim túžbami,
možno si dávno precitla
a ruky nevystrieš, keď budeme sami.
Ja však VIEM, že tvoje slzy
zmývajúce mapu z hlbokej vrásky,
len horúcim gejzírom šťastia sú,
to oči púšťajú prebytok lásky.
Iný plač ti však nedovolím.
Kresliac si tvoju tvár na obrázky
na nežných rukách stále ťa nosím
a svetelné zdroje ako Prometeus v tebe mením.
Jas Svetla srdce mi roztápa,
široké pláne delia nás,
no duše súc láskou spojené,
cítia len krásu všetkých krás.
Slnko tú diaľku preklenie,
cítim ťa v svojom náručí,
objatie náš smútok zaženie,
keď cítime sa voľní ako vtáci.
Rozbila si atóm bolesti,
keď mojim Svetlom si sa stala,
ja píšem už len o sviežej radosti,
čo od teba mi Hviezda priviala.
Doba ľadová sa už končí,
kozmický chlad strieda Svetla sila,
no priprav prístroj hasiaci,
by ťa moja láska nespálila.
Len Láska vie, čo bude s nami,
keď ostaneme v izbe sami .....
Slniečko v duši ...
