Pri jeho prekliatej plachosti nedokázal hľadieť priamo na ňu, bočil pohľadom, no nikdy dlho nevydržal a neustále sa vracal k objektu svojho záujmu. Uff! - pozrela na neho! Rýchlo odvrátil zrak a zahanbene pocítil, že aj za ten krátky okamih mu videla až na dno duše. Nesmie sa tým smerom už pozrieť! Ale ako silný magnet pritiahne kov, tak aj jej prítomnosť zmagnetizovala i tie posledné myšlienky, ktoré si pri tých život vracajúcich obrazoch dokázali v jeho v hlave zachovať akú - takú triezvosť. Musí sa na ňu znova pozrieť! No tentoraz jeho oči začreli do prázdna... odišla... pocítil beznádej, akoby ho prigniavilo lúčenie, rozchod, strata... všetko zliate do jednej hrče, ktorá mu nie a nie prejsť dolu hrdlom.
Postupom času mu v podstate aj odľahlo, najmä pri predstave, čo by spravil, keby na neho, nedajbože, prehovorila? On, nespoločenský, nezáživný, neatraktívny... asi by mal pocit, že sa mu celý svet vysmieva. Kde by sa jej on mohol rovnať! Nemal na mysli fyzickú krásu, nie, nebola vyslovene krásavica, ani to nebol ten modelkovsko-čajočkový typ... niekto by povedal - tuctová žena. Pre neho však mal jej vzhľad aj tak druhoradý význam. Od detstva bol veľmi empatický, cítil to, čo iní ľudia už dávno cítiť zabudli. Za tú chvíľu, kým sa stratila, stihol aj tými občasno-blúdivými pohľadmi uzrieť veľmi veľa. Prechádzajúc od vonkajšieho výzoru, od hlbokých, uhrančivo tmavých očí, cez havranie, v kaskádovitých vlnách poniže pliec padajúce vlasy, dolu úzkym hrdlom naisto vyludzujúcim tie najjemnejšie zvuky, vnikol kĺzavým pohľadom do jej vnútra. A to čo uvidel, predčilo jeho najtúžobnejšie očakávania: ,Anjel, hotový anjel!‘ Cítil, ako sa v nej prelieva čistá a svetlá energia, cítil, ako okolo nej všetko ožíva, cítil zárodok Zeme, života... a nech bol akokoľvek hrdý na svoj spôsob života, vnímal, že táto bytosť stojí vysoko nad ním, nad jeho doterajšími skutkami. Práve toto, na prvý pohľad pozitívne zistenie, mu zväzovalo ruky a k jeho vrodenej plachosti sa pridal pocit zúfalej nedosiahnuteľnosti. Prečo ju len musel stretnúť? Či ona jeho? Bol to osud? Či Boh, ktorý im spojil cesty?
Nech TO bolo čokoľvek, nevzdalo sa len tak ľahko. Neprešiel ani týždeň a znova ju uvidel. Na tom istom mieste, skoro na blší centimeter presne. Akoby na niečo, niekoho čakala. Keď ju zbadal, srdce mu zamrelo... presnejšie, najprv prestalo biť, potom sa roztĺklo ako zvon, až videl, ako mu zvonením a bitím rozdrapilo hrudný kôš, vyletelo z tela a teraz pred ním poskakuje po zemi. Stála s privretými očami a odovzdávala sa živej, nežne pohládzajúcej slnečnej energii. Kúpala sa v žiarivých lúčoch, ktoré jej pozlátili čierne vlasy. Presvitajúce letné šaty mu poskytovali oslepujúci pohľad, znásobený ostrým svetlom. Nebol schopný pohybu, nebol schopný hlesnúť, len tam stál ako kôl v plote. Akoby videl ôsmy div sveta. Myšlienky mu splašene poletovali hlavou, sácali sa, chaoticky po sebe vyvreskovali, množili sa, zrazu ich bolo päťkrát viac, ako môže priemerný človek mať a zniesť. A jedna z nich hulákala najhlasnejšie: ‚Ide k Tebe!!!‘ Precitol, chcel zutekať, no nohy ho neposlúchali. Snažil sa upokojiť, dosť zúfalo a úplne bezvýsledne. Možno si len namýšľa, možno len prejde popri ňom, možno sa mu len zdá, že sa na neho usmieva, možno niekto stojí za ním, ako to býva vo filmoch - človek si myslí, že krásna deva máva na neho, ponáhľa sa ho objať a napokon nevšímavo prejde popri ňom k indivíduu, stojacemu mimo zorného poľa. Lenže ona kráčala rovno k nemu a dívala sa mu priamo do očí. Sklopil zrak. ,To nie je možné, to nie je možné.‘, krútila sa v hlave Plachá myšlienka stále dokola. ,Prečo by to nebolo možné?‘ dobiedzala Krikľúnska myšlienka. ,Lebo nie som pripravený na zázrak.‘ Pozrel hore. Bola tu. Pohľad mu zavisol na jej perách, z ktorých sa šírili nejaké tóny, akordy, melódie. Nemýlil sa v „prvostupňovom" hodnotení, zvuky to boli jemné, presne ako si predstavoval, ale ani zamak im nerozumel. Nevnímal slová, videl len jahodové polmesiace, vsal sa do nich pohľadom, do pier, ktoré okrem nej určite patrili nejakému šťastlivcovi. Videla, že jej civí na ústa, milo sa usmiala a dlhými prstami mu jemne zdvihla bradu, aby sa im stretli oči.
„Čakám tu na teba." zreteľne sa ozvalo.
„Na mňa? Prečo na mňa?" panika sa zväčšovala.
„Lebo ti dôverujem, lebo si milý, lebo sa mi páčiš."
Neveril svojim ušiam, čakal, že každú chvíľu zazvoní budík a on sa poberie do práce a toto bude len sen, síce krásny a škoda, že ukončený, ale len sen.
„Prečo?" neuvedomil si absurdnosť otázky.
Usmiala sa. „Veď som povedala - si milý... aaa tak... nedávno si sa na mňa díval spôsobom, akoby si mi hľadel do duše. Uvedomujem si, asi to nevyzerá dobre, keď sa žena prihovorí mužovi, ktovie, čo si o mne teraz myslíš, ale mne sa vidí, akoby som ťa poznala už večnosť."
„Prečo?" nezmohol sa na iné, ako na donekonečna opakovanú detskú otázku.
Vyprskla smiechom. „No dobre, chceš nejaký rozumný dôvod. V meste som dva týždne a ešte sa tu dobre nevyznám. Potrebujem niekoho, kto by ma ním trochu previedol. A Ty si ten pravý."
,Si ten pravý.' Tieto tri krátke slová, tri obyčajné slová mu rezonovali v hlave, nechápal, ako to môže vysloviť s takou ľahkosťou v hlase, ako sa môže tak bezprostredne správať. Akoby mu povedala, že v pekárni na rohu majú čerstvé rožky s makovou posýpkou.
Silou vôle sa snažil spamätať, otriasť a pôsobiť prirodzeným dojmom, Nie veľmi sa mu to darilo, cítil to z jej pobavených pohľadov. Neboli výsmešné, to nie, len láskavo chápajúce. Zato on stále nechápal. Neveril, že sa to stalo, neveril sebe.
„A ty si ma minule videla?" skúsil konečne nadviazať rozhovor - neohrabane, ale predsa. Rozhodla sa, že zahrá menšie divadielko: „Áno, už som ti povedala, že som si všimla, ako sa na mňa dívaš, aj keď si stále bočil pohľadom. Myslela som, že by bolo pekné, keby si sa mi prihovoril, no ty si neustále odvracal zrak. Vôbec si si ma nevšímal," zamračila sa s hranou mrzutosťou. „Iste som sa Ti nezdala dosť zaujímavá," vychrstla priamo na neho a skúmavo sa mu zahľadela do očí. Jej bezprostrednosť ho znovu dostala do kolien. Kde sa vzala? Odkiaľ prišla? Čo vlastne od neho chce? ,Šalieš?!‘ chcelo sa mu skríknuť, - ‚veď ty si tá najkrajšia, najlepšia, najúžasnejšia, najcennejšia, najnenahraditeľnejšia bytosť, akú som kedy videl! Pre teba som až doteraz žil ako askéta, na túto chvíľu som čakal celý život, v tento moment som veril a modlil sa, aby ma, až nastane, ovalil kladivom po hlave a nedovolil ho prepásť.‘ Miesto toho len mlčky hľadel do zeme, špicou topánky posúval kamienok a rozmýšľal, prečo je taký chmuľo. ‚Je možné, že je taký nechápavý?!‘ preletelo jej hlavou. ‚Veď som videla, že je zo mňa hotový... alebo sa mi to naozaj len zdalo?... nie, intuícia ma nikdy nesklamala, vyznám sa v ľuďoch.‘
Okolo prešlo polievacie auto, z ktorého striekali na zaprášené cesty šuštiace prúdy priezračnej vody. Na tvári pocítil vánkom priviatu studenú rosu. Konečne precitol.
„To nie je pravda, všímal som si ťa až priveľmi dobre. Nevidela si, nemohla si vidieť moje trasúce sa nohy, nepočula, ako mi bilo srdce." Držal sa statočne. ‘A je to vonku. Nech sa deje, čo chce.‘
„Prepáč, žartovala som, viem veľmi dobre, čo si zažíval, bolo to na tebe vidieť. Videla som, že sa ti páčim a musím priznať, že mi to vôbec nebolo nepríjemné. Páčilo sa mi, ako sa na mňa dívaš. Toto priznanie ber ako odškodnenie za to, že som ťa potrápila, Ako som povedala, si milý a viem, že aj dobrý človek. Ver, že mám na to nos." Usmiala sa. Bol stále ticho. ‘Teda ten chalan mi to vôbec ale vôbec neuľahčuje.' No nemienila sa vzdať tak ľahko.
„Tak čo, dohodneme sa? Budeš mi robiť sprievodcu? Ak sa cítiš trápne, môžeme sa dohodnúť aj na Dohode o vykonaní práce. Ty mi ukážeš mesto a ja ti to vrátim dobrou náladou. Uvidíš, neobanuješ." Vidiac jeho zamyslenú tvár rýchlo dodala: „Teda, ak máš čas. Nebudem ťa veľmi zdržiavať... občas by sme sa stretli a..."
„Samozrejme, bude mi potešením," skočil jej do reči cítiac, že ju asi svojim správaním príliš nenadchol. „Hocikedy, stačí mi zavolať, alebo mi napíš na mail."
„Hm, ale to by som najprv musela mať tvoje číslo a mailovú adresu," uškrnula sa.
„Prepáč, som trochu mimo, ešte si budeš myslieť, že sa ťa chcem zbaviť. Počkaj, napíšem ti ich," začal po vreckách hľadať kus papiera... „eeee, mám tu cestovný lístok, nevadí, to bude stačiť... ešte pero... "
Začala sa strašne smiať. S údivom na ňu pozeral, nechápal, čo je na tom také smiešne. Z kabelky vytiahla telefón. „Ty nemáš mobil?" spýtala sa, stále sa zadúšajúc úprimným dievčenským smiechom z jeho popletenosti.
Pochopil a ústa mu tiež roztiahol úsmev. „Vidíš, aký som. Ešte sa chceš so mnou stretnúť, aby som ti ukázal mesto? Pri tebe strácam niť, pri vlakovej stanici ti možno poviem, že je to významný kultúrny stánok, kde sa odohrala dôležitá bitka pri príležitosti pivných slávností..."
‚Tak predsa som sa nemýlila, dokonca je aj vtipný,‘ odľahlo jej. „Tak takýto výklad si náhodou rada vypočujem, mám rada smiech... a veselých ľudí." neprestávala sa smiať.
Začervenal sa, pochopil, že sa ukázal v dobrom svetle.
Videla jeho zaváhanie, poponáhľala sa, aby znova neupadol do rozpakov: „Tak, nadiktuj mi mail a ja si ho zapíšem do telefónu. A potom ti dám svoje číslo, prezvoníš ma a budeme mať obaja číslo toho druhého. Vidíš, žiaden papierik nepotrebujeme."
„Ja viem, prepáč, že som bol taký nepraktický. Ale to preto, lebo si ma od začiatku zaskočila." Nadiktoval jej svoju adresu, po prezvonení a uložení čísel sa na ňu s ľútosťou zadíval: „Veľmi ma to mrzí, ale budem už musieť ísť. Nehneváš sa?"
„Neblázni, jasné, že nie. Kľudne choď, už som ti dnes narobila dosť šokov. Ešte chvíľu a možno ti vyvediem niečo, čo by si nerozchodil," zasmiala sa.
Rozlúčili sa a vydali každý iným smerom. Počas chôdze sa niekoľkokrát obzrel, aby uvidel, že aj ona otáča hlavu za ním, až sa skoro potkla. Po chvíli zašiel za roh domu a spadla na neho obrovská pochybnosť, či to všetko, čo sa mu prihodilo, bola pravda alebo len príjemný, vysnívaný zážitok. Zastal, vrátil sa späť k rohu, pomaly sa vyklonil a poslal zrak k miestu, kde pred chvíľou stáli. Nebola tam. Myšlienky sa mu znova roztancovali, prinášali pochybnosti o zdravom rozume. Iné ich zavracali a sľubovali nevšednú budúcnosť.
V tej istej chvíli rovnaký myšlienkový boj zažívala aj ona. Vedela, že je to ten pravý, cítila to. Videla do neho, vnímala ho, znela s ním na rovnakej vlnovej aj tónovej dĺžke... problémom bola len jeho utiahnutá povaha, nesebavedomá a ničomu neveriaca, najviac samému sebe. To by mohlo byť povestné poleno pod nohami, ktoré by zatarasilo cestu jedného k druhému. Zľahka potriasla bohatou hrivou a odohnala dotieravé a neprajnícke myšlienky. To ona nedovolí! Zo všetkých síl sa bude snažiť, aby patrili jeden druhému. Nie v majetníckej, ale duševnej rovine. Aby cítil aj on, že sú si súdení, tak, ako to prežíva ona. Vie, že to dokážu, cíti to, verí v to. A čo je dôležitejšie ako viera?
Ozval sa prvý a hneď v ten istý večer. Nemohol zaspať, musel sa presvedčiť, že sa všetko odohralo tak, ako si pamätal. S úľavou počúval jej jemný, zvonivý hlas a čím dlhšie spolu rozprávali, tým väčšiu pohodu pociťoval. Prekecali skoro hodinu, počas ktorej prebrali množstvo tém, uťahovali si jeden z druhého, skákali si do reči, smiali sa... spoznávali sa. Nikdy necítil taký strašne silný súzvuk s dušou ženy. Je snáď pravdivá stará čínska povesť o pôvodnej „dvojjedinej" bytosti, v ktorej prebývali obidve duše - mužská i ženská - vo vzájomnej láske a harmónii? A ktorú pre tieto časom sa hašteriace polovičky nahnevaný Boh rozorval a obe nehodné polovice duše zahodil na opačné kúty sveta? Odvtedy sa vraj hľadajú. Môže to byť pravda? Nemal ďaleko od toho, aby tomu uveril. Neodvážil sa viesť rozhovor do mobilu týmto smerom, nechcel, aby sa vyplašila. Bál sa, že je len priveľmi priateľská, aj keď srdce mu vravelo niečo iné. Prisahal, že bude veriť svojmu srdcu, ktoré vraví, že ten anjelský hlas to myslí vážne. Obaja, srdce i on by ho dokázali počúvať až do rána. Nakoniec ho musela brzdiť a presviedčať, aby už išli spať, lebo ráno musí skoro vstávať. Pripadal si ako malý chlapec, ktorého z okna volá mama večer domov a on zjednáva: „Ešte chvíľku...". Pomohla až jej žartom vyslovená vyhrážka, že zruší jeho sprievodcovské služby. To zabralo. Dohodli si stretnutie na druhý deň a rozlúčili sa ako dlhoroční kamaráti. Po zrušení spojenia si ešte dlho premietal vyslovené slová a obrazy z nich vyplývajúce. Po hodnej chvíli spokojný zaspal, v očakávaní nasledujúceho dňa. Zato jej trvalo zaspať podstatne dlhšie. Už vedela, že sa našli, už vedela, že svet bude ešte krajší ako bol doteraz. Telom jej jemne elektrizovalo, cítila také zvláštne nedefinovateľné šteklenie, vo vnútri bola ako nedočkavé dieťa, ktoré chce preskočiť štedrovečernú večeru, už by chcelo rozbaľovať vianočné darčeky, už by chcelo zistiť, čo za prekvapenia ho čakajú.
Na druhý aj v ďalšie dni, ktorých čísla sa striedali závratným tempom zisťovali, že jednoducho patria k sebe. Nič si k sebe nedovoľovali, ale to ani nebolo treba, aj bez slov či dotykov bolo všetko jasné. Samozrejme, že z prehliadky mesta nebolo nič, teda skoro nič. Spolu spoznali rôzne romantické zákutia, hlavne rozkvitnuté parky, prímestské lesné cestičky, úzke uličky historického centra, také úzke, že sa pri chôdzi dotýkali bokmi. V takých chvíľach ho drvila zimnica rozkoše. Pri týchto prechádzkach prebrali nespočetné množstvo tém, vyslovili tisícky viet, desaťtisíce slov, stotisíc slabík, milióny písmen. S údivom sa navzájom počúvali a mali už dopredu tušenie, čo chce ten druhý povedať. Skoro telepaticky striedavo dopĺňali začaté vety vychádzajúce spomedzi pier, ktoré boli pre oboch sladkým pokušením.
No ani po dlhotrvajúcom strávenom čase v symbióze vzájomného duševného spojenia nemal odvahu pre rozhodnutie spojiť svoje pery s tými, po ktorých tak túžil. Pomyslenie na toto spojenie bolo pre neho vzdialené ako Venuša od Marsu. A to, čo by mohlo nasledovať po prvom bozku, tak to si radšej predstavoval len hmlisto, tak ďaleko ešte nebol. Zatiaľ mu stačila jej čistá prítomnosť, jej evidentná slabosť pre neho, už vedel, že sú si súdení. Nechcel nič unáhliť, niečo pokaziť, nechcel sa zobudiť. Ako inak, znova to bola ona, kto musel vziať opraty do svojich rúk. Nie, žeby jej vadilo jeho gavalierske správanie, žeby bola nejaká hrrr, no videla, že ju miluje a nevie jej to dať fyzicky najavo. Vlastne, ani nebolo treba, sršalo to z každej jeho bunky, ale videla aj to, že sa trápi a že nesmierne túži po dotyku, po nej. Napokon, nebol sám, kto túžil po tom druhom. Nechcela sa už ráno budiť sama, nechcela sa tešiť len na tie chvíle, ktoré trávili spolu na svojich schôdzkach. Chcela ho mať pri sebe navždy, chcela ho mať pre seba celého a to doslovne.
Keď ju v ten večer ako vždy odprevadil pred dom, v ktorom mala prenajatý maličký byt, zaželal jej dobrú noc a automaticky sa chystal na odchod. Chytila ho za ruku a pozrela mu do očí. Pomaly priblížila svoju tvár k jeho a zľahka ho pobozkala na ústa. Srdce sa mu rozbehlo ešte rýchlejšie, ako mu búšievalo na každom stretnutí, zatočila sa mu hlava, podlomili nohy. Bolo to tak silno nečakané, že ostal zaskočený. Samozrejme, ostal by zaskočený, aj keby to očakával. Znova sa dotkla ústami jeho pier, tentoraz však neostala pri jednom letmom bozku. Objal ju okolo pása a pritlačil sa na jej hebké telo. Bolo to také nádherné, také plné lásky, že nevedel prestať. Nevedel, koľko stáli takto spojení, nechcel to vedieť, žil pre túto chvíľu, pre tento moment. Keď sa konečne od seba odtrhli, nemohli polapiť dych. Srdcia im zúfalo trepotali a snažili sa zvládnuť ten silný a prudký nápor krvi, valiaci sa v ich vzrušených telách. Ostali v objatí, mlčky si pozerali do očí, len ruky hmatom jemne skúmali naproti stojacu milovanú bytosť.
„Nechoď preč," prosebne sa ozvala. „Buď so mnou, potrebujem ťa. Potrebujem tvoje oči, tvoje ústa, potrebujem cítiť dotyk tvojej duše, potrebujem cítiť tvoju lásku."
Jej slová mu zneli ako najľúbeznejšia pieseň. Miloval ju viac ako hocičo na svete. Mohol takejto prosbe odolať? Keď vstúpil do jej života nebude sa predsa báť vstúpiť do jej bytu.
Garsónku mala zariadenú skromne, ale útulne. Veľa si však toho všimnúť nestihol, hneď ho objala a začala bozkávať. Zaboril ruky do jej vlasov a s potešením sa v nich prehrabával.
„Čakal som na teba celú večnosť, už som ani nedúfal. Kľudne by som sa pre teba upísal aj diablovi, kľudne by som zomrel. Ale nie, to by som zas s tebou nemohol byť, nemohol by som ťa hladiť po vlasoch, nemohol by som sa ťa dotýkať, nemohol by som ťa cítiť, nemohol by som cítiť dotyk tvojej duše." zašepkal, keď im v bozkoch došiel dych.
Z oka jej dolu lícom stekala slza šťastia. Na mape pokožky kreslila tenkú linku cesty nádeje a očakávania. Šepla: „Ľúbim ťa."
Jemne sa jej dotýkal, pohrával sa s jej pokožkou, akoby ju ovieval vánok. So zvedavosťou malého chlapca spoznával miesta, ktorých sa doteraz neodvážil dotýkať. Nechala ho plaviť sa po objavnej trase a vracala mu nežnosti. Pomaly ho začala zľahka navigovať ku gauču v rohu izby.
Vrhli sa na seba ako dvaja zápasníci, ktorí si navzájom nič nedarujú. Dotyky, predtým len letmé a opatrné, dotyky, predtým také jemné a nežné, sa zmenili na neohrabané chvaty, drsné hmaty, ktoré spôsobili, že šaty strácali svoj tvar a pôvodný zmysel. Na rozdiel od súboja na žinenke, kde si aktéri boja v pravidelných intervaloch naprávajú svoje kimoná, oni si prestávku na úpravu nedopriali. Ani to nemali v úmysle, postupne strácali jednotlivé kusy svojich odevov, až ostali obnažení na dušu. Za zvukov bojových stonov a fučania sa prevaľovali jeden cez druhého, raz bol hore jeden, raz druhý. Spočiatku bol zápas vyrovnaný, v rámci športových pravidiel, obaja si šetrili sily na ďalší vývoj a jeho vyvrcholenie. Ani jeden to ale nechcel dlho odkladať a začali používať rôzne nešportové praktiky - ona nechty vrývajúce sa do súperovho chrbta, on opatrné hryzenie uší. Vo vidine víťazstva sa čím ďalej, tým viac utiekali k nedovoleným chmatom pod pás. Postupne cítil, že sa mu poddáva, až so zovretým hrdlom šepla: „Doraz ma!" Viac mu nebolo treba - vyrazil ako hrdý kráľ na čele vojska, ktorého predvoj, tvrdo si raziac cestu, prenikol až do tyla nepriateľa. Za zvukov rinčiacich zbraní, hlaholu poľníc, bubnovania bubnov sa opätovne vrhal do boja, tep srdca mu vrážal do spánkov až mal pocit, že mu z nich vytryskne krv. Nedbal na to, znova a znova vrážal svoju zbraň do mäkkého tela a získaval ďalšie a ďalšie úspechy. Kopijou prebodával pomyselných nepriateľov, koril ich jedného po druhom, až nakoniec ostal posledný - ona. Ešte mu ako-tak chabo odolávala. Z posledných síl vyrazil do konečného útoku. Zrazu mu telom prebehol životodarný výboj, ktorým ju načisto pohltil. Strašne dlhú chvíľu sa obaja zmietali v energetických kŕčoch, prostredníctvom ktorých sa ich duše spojili s nekonečným vesmírom.
Ležali unavení vedľa seba, dvaja šťastní, k sebe pritisnutí víťazi, navzájom sa odmeňujúc dlhým bozkom, po ktorom si celú večnosť láskyplne a vďačne hľadeli do očí. ‚Tak takto vyzerá smrť?' pýtala sa sama seba. ‚Potom nech som mŕtva navždy.' Postupne sa jej zrak zahmlieval, až odišla do sladkej ničoty. Hľadel na ňu a duša sa mu pomaly vracala na svoje miesto. No už nikdy nemusí hľadať jej druhú časť, schováva sa schúlená v žene ležiacej v jeho náručí, v stvorení, s ktorým práve dobojoval urputný boj. Vedel, že sú spojení v jednu bytosť. Na spánku jej tepala čiara života a on prisahal, že odteraz je jeho jedinou starosťou, aby tepala navždy spolu s rytmom jeho srdca. ‘Takúto úlohu a boj som ochotný znášať do konca sveta.'
