Zazvonil mobil ....
"Haló, prosím ...." - ozval sa.
Na druhej strane cítil rozpačité preglgnutie.
„Prepáčte, to je asi omyl." - ozval sa zamatový ženský hlas. Hlas, ktorý v ňom prebudil neznáme chute, neznáme vône. Hlas, ktorý jakživ nepočul. Hlas, ktorý mu zarezonoval priamo v duši. Hlas, ktorý nemohol byť odtiaľto. Vedel, že musí niečo povedať, ak si ho chcel ešte chvíľu vychutnať.
„Omyl? Aký omyl? To si nemyslím. Iste ste volali priamo mňa. Len o tom ešte neviete." - trápny pokus. Ale čo iné mal povedať?
Chichot na druhej strane. Chichot? To znie príliš vulgárne. Rajská hudba je ten správny výraz.
„Áno? A prečo by som vám mala chcieť volať? A kedy o tom budem vedieť, že som chcela volať vás?"
„Iste na to prídeme počas spoločného rozhovoru .... teda, ak nestlačíte to tlačidlo so škaredou výstražnou farbou."
„Nie, chcem prísť na to, prečo som sa podľa Vás nepomýlila pri vytáčaní čísla."
Rozhovor plynul .... počúval jej hlas, nechal sa unášať zvukom jej hlasu, nádherne sa vyjadrujúcim, nechal sa unášať čistým krištáľom. Zhovárali sa veľmi dlho. Čas plynul ako rieka, no on nič nevnímal. Cítil nával horúčavy, do hlavy sa mu vstrebávalo žiarenie z mobilu. Nie, to nebolo do mozgu a nie žiarenie - to bolo do srdca a to boli slová, ktoré do neho vsakovali ako do suchej špongie. Slová, akoby z iného času a priestoru. Pripomenulo mu to domov, odkiaľ pochádzal. Nie na tomto svete. Domov, kde sa všetci milujú, kde neexistuje zlo, vojny, faloš. A možno to bol hovor z domova.
Rozprávali celú večnosť. So zatajeným dychom počúval, ako mu predkladá svoje túžby, sny, videl to všetko ako na dlani. Čím viac počul, tým viac cítil, ako ho k nej priťahuje neviditeľná sila. Tým viac cítil, že ju odjakživa hľadal. A tu zrazu jeden jediný obyčajný telefonát a ona nájde jeho. Ako blesk z jasného neba.
Vravela mu o svojich predstavách života, o láske, o kráse, o veciach, pre ktoré sa oplatí žiť. A on len neveriacky s otvorenými ústami prijímal túto energiu myšlienok cítiac, že počúva seba. Akoby mu všetky jej predstavy vychádzali priamo z duše.
‘Je to vôbec možné??? ...‘ - pýtal sa sám seba. ‘Môžu vo vesmíre existovať dve rovnaké bytosti?'
„Kde ťa nájdem? Môžem ťa vidieť?" hlesol.
Nastalo ticho. V tichu bolo počuť, ako sa rozhoduje, váha. Nakoniec sa rozhodla.
„Nie."
Zomrel.
„Kto si?" - opýtal sa.
Znova ten zvonivý smiech.
Rozhovor sa prerušil.
Zomrel druhýkrát.
Čo to malo znamenať? Chcel zavolať späť, no v histórii hovorov nebolo žiadne číslo. Nie, nejednalo sa o utajený rozhovor, keby aspoň videl záznam - „Neznáme číslo". No na displeji sa neukazovalo NIČ, žiaden posledný hovor, žiaden údaj. Čo to bolo? Prelud? Elektrické rušenie? Blúdivé vlny? Hlas z vesmíru? Osud?
Znova si spomenul na domov.
Rozhodol sa. Nájde ten domov a nájde tú, s ktorou hovoril, s ktorou spolucítil, s ktorou aspoň krátky čas koexistoval. Nájde tú, ktorej prináleží hlas, na ktorý nikdy v živote nezabudne. Omyl neomyl ....
Nech mu to prinesie čokoľvek, nech to stojí čokoľvek, ten hlas sa mu nesmie vymazať zo srdca, kam sa hlboko zakorenil. Hlas tej, ktorá ho našla.
Bude pátrať vo všetkých dimenziách, priestoroch, časoch.
Omyl? Nie, nájde ju.
