Detstvo

Kamarát dal na FB status o živote detí kedysi (veľmi nedávno), o ich výčinoch a zároveň radovánkach. Dovolím si ho citovať, snáď ma nezabije:

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

„Vždy, keď vidím rodičov voziť staršie deti kvôli "bezpečnosti" do školy si spomeniem, ako sme my v druhej - tretej triede ZŠ napríklad:
- vyšli po rebríku na strechu školy
- plavili sa na polystyrénoch v Račianskom potoku 
- preliezali za jazdy pomaly idúce nákladné vlaky
- a pár iných vecí, čo radšej ani nespomeniem, aby niekto nedostal infarkt :).
A prežili sme :).“

Komenty k jeho príspevku boli väčšinou v duchu „veď počkaj, keď budeš mať vlastné deti..."

Takto... nebol som až taký dobrodruh, ako necelých 40 rokov čítajúci kamarát a to som vonku hrával o ešte pekných pár rokov skôr, ale na parných rušňoch v bratislavskom depe na Rendezi som žil aj ja. Jediný úraz z detských "hier" som mal tam, keď som sa zľakol na nás decká kričiaceho strážnika a utekal po strechách vagónov, preskakujúc medzery medzi nimi ako malé kaluže. Škoda, že ma nevidela telocvikárka :) (ďalší úraz bol pri páde na telesnej, ale ten nezaraďujem do okruhu úrazov z vyčíňania)... no a na konci jedného z „dobytčákov“ nasledoval zrazu plošinový vagón. V strachu zo "starého" (rozumej strážnika), nevšimnúc si medzi ním a nami deckami plot, som z výšky strechy skočil na plošiňák. Samozrejme, že som si poriadne udrel členky, mal som pocit, že sa mi nohy skrátili o 10 cm. Ďalších 5 cm sa mi skrátili po "zoskoku" z plošiňáku na kamene pri koľajniciach. Ani neviem, ako som prišiel domov. Na plte z polystyrénu som sa bál, lebo som nevedel poriadne plávať. Zato na kolobežke a neskôr biku som vyvádzal a napr. som sa spúšťal na kolieskových korčuliach (dvojradových) z lesa dolu Peknou ulicou (pre tých, čo nepoznajú Bratislavu a sídlisko Krasňany, je to celkom pekne naklonený kopček :). Jasné, dnes je tam iná premávka ako cca v 1978. roku... určite by som tam svoje dieťa dnes nepustil, už len kvôli tomu, že je to komunikácia. Aj vtedy tam jazdili autá, navyše level obtiažnosti zvyšovali z lesa naplavené kamienky... užíval som si vietor vo vlasoch. Počujem sarkazmus, áno, vtedy som ešte mal bohatý porast... ale aj dnes sú lokality, kde autá nejazdia (čím ďalej ich je menej a menej). Každé sídlisko má dosť vnútroblokov, ihrísk.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Iste, niektorým deťom sa stali aj horšie veci, napr. keď sme si robili fakle z asfaltu. Bola to palica na jednom konci "opatrená" asfaltom, ktorý sme nad ohňom krútením palice udržiavali na jej konci v roztopenom stave. Fakľu som však pri rozhovore zabudol nad ohňom krútiť a kamarátovi - rovesníkovi, ktorý sedel podo mnou, som do vlasov nakydal asi pol kila roztopeného asfaltu. Moja mama mu to musela vyberať s kačacou masťou. Neviem ako, ale fungovalo to :). Strihanie vlasov ho však neobišlo. Toto je možno viac úsmevné, určite boli aj vážnejšie záležitosti, ale ja si v mojom okolí nič nepamätám. Aha, ešte bratovi ďalší náš kamarát v hádke rozbil kameňom hlavu a to tak, že bracho utekal, on hodil a brat si sám pod kameň nadbehol. Keby nebežal, nič by sa nestalo. Alebo keby nebežal tak rýchlo. Alebo pomaly? :). Osobne som mal zlomeninu prvýkrát až ako 37 - ročný. 

SkryťVypnúť reklamu

Koľkí z nás starších poznajú niekoho, kto v detstve tragicky zahynul na základe detských blbostí? Ja osobne nikoho. A boli sme veru často vonku. Veď nebol net, v telke nič poriadne nedávali, aj tak sme boli len využívaní ako diaľkové ovládanie. A nesedeli sme len tak na lavičkách, ako vidíme dnešné deti, ak sú zázrakom vonku. Hrali sme futbal, behali, bili sa. Dennodenne mohlo k niečomu prísť. A iste aj prišlo. V mojom okolí však nie. Prvý kamarát, ktorý tragicky zomrel bol spolužiak zo základky, ktorý sa asi ako 20 - ročný zabil na aute... ďalší spolužiak z gympla zomrel asi 25 - ročný na leukémiu... ďalší cca 35 - ročný na rakovinu...

SkryťVypnúť reklamu

Dnešní vrcholoví športovci, ktorých výkony obdivujeme, by neboli takí úspešní, keby ich rodičia chovali v bavlnke a nedovolili im ísť za hranicu možností. Určite sa tiež o nich báli a boja. Ale už v detstve, keď ešte nie je vyvinutý pud sebazáchovy sa vytvoril základ ich úspechu. Nemôžete sa šport naučiť neskôr, keď vás už brzdí vlastný strach. Na ľadové korčule som sa prvýkrát postavil ako 33 - ročný. Samozrejme, že dodnes viem ako tak brzdiť iba ľavou nohou. Síce nepadám, ale nikdy nebudem korčuľovať tak, ako 3 - 4 ročné deti, ktoré volám dubáčiky... podľa malého telíčka a veľkej prilby na hlave :). Teda, nepadám... pred dvomi týždňami som druzgol na zadok tak, že ma stále bolí :).

SkryťVypnúť reklamu

Kto z nás starších poslúchal rodičov, keď nám zakázali niekam ísť, niečo robiť? Dnešné deti sú rovnaké, tiež nepočúvajú rodičov, ibaže v dnešnej dobe je to neposlúchanie vo forme porušenia zákazu surfovania po nete. Zoberieš mu počítač, vezme tablet. Zoberieš mu tablet, stačí mobil. Sieť nevypneme, lebo však čo by sme potom my dospelí robili, však? :)

Do školy som chodil pešo sám od 2. - 3. triedy. Išli sme spolu dvaja - traja spolužiaci, niekedy sám. Keď sme sa odsťahovali do Petržalky, 13 - ročný som dochádzal do svojho rodiska - Krasňan, lebo som nechcel ísť do novej základky. Dnes vozia rodičia deti priamo pred bránu školy, nech by tam bol aj priechod pre chodcov alebo žltá čiara, všetko jedno, stáť sa musí. Mestskí policajti keby chceli, mali by Vianoce každý deň. Niekedy mám pocit, že najlepšie by bolo zaviezť deti priamo až do triedy. Ale šírka komunikácie nepustí...

Častý argument je „iná doba“... kto robí tú inú dobu? Nie my ľudia? V mene nášho rodičovského strachu, keď sme radi, že máme dieťa doma na dohľad, mu v podstate ubližujeme. Doma sa samostatnosti vonkajšieho sveta nenaučí. Ohľadom dopravy ho predsa môžeme naučiť, ako sa má na cestách správať, najlepšie vlastným príkladom. To by sme však nesmeli napr. pri ponáhľaní sa do práce a pod. chodiť cez priechod pre chodcov na červenú, však? (ja tiež). Pri jazde autom na oranžovú šmrcnutú nádychom červenej (ja nie). Vozíme deti do školy, na krúžky, do jazykovky, rozvedenému partnerovi so striedavou starostlivosťou...

Ďalší argument - strach z vagabundov. Tí tu boli vždy. Iba sa báli polície, takže sme ich tak nevnímali. Ale kradnúť a lúpiť sa kradlo a lúpilo aj vtedy. Len sa o tom nevedelo, nebol net a štatistiky museli byť vzorové v porovnaní s prehnitým kapitalizmom. Zverejňovali sa najmä udalosti, ktoré sa napr. pre prítomnosť svedkov nedali utajiť. Iste, pri tomto argumente musím trochu súhlasiť čo sa väčšej agresivity dnešných lúpežníkov týka.

Či by dnešná mládež zvládla to čo my? Zvládla. Ale my sami alibistickým zdôvodňovaním, že dnes je veľa áut, že dnes sú ľudia zlí a že "však tie decká samé ani nechcú ísť von, lebo furt čumia do počítačov" sme v podstate radi, že ich máme doma. Argument typu "počkaj, keď budeš mať vlastné deti" je scestný. Áno, keď sme boli deti my, nemali sme pud sebazáchovy ako dospelí, mnohé sme pochopili až v dospelosti. Ale ani dnešné deti nemajú pud sebazáchovy. Trinásťročný má v krvi 2,5 promile, štrnásťročná je tehotná, pätnásťročná spácha samovraždu, šestnásťročný sa predávkuje heroínom (kde na to vzal???). "Iná doba" je možno ľahkou dostupnosťou drog. To uznávam. Rodič bude mať o dieťa strach vždy, či vtedy alebo dnes. Ide o to pripraviť ho na život, nedať najavo svoje obavy, zvládnuť to v mene dobra pre dieťa. VERIŤ mu.

Pre zdravý vývin musí prísť dieťa na niektoré veci samo, či už výpraskom po riti alebo nejakou boľačkou. Áno, keď vidíte deti v tínedžerskom veku znudene sedieť na lavičkách, ako každé pozerá na displej mobilu, neveríte, že by sa dalo niečo zmeniť. V tomto veku už asi nie. To treba omnoho omnoho skôr, keď je dieťa maličké. Príklad, vysvetľovanie a ešte raz príklad. Dnes som videl na zastávke mladučký párik s kočíkom, v ňom asi jeden a polročné dieťa. Chalan držal v ruke cigaretu na strane dieťaťa, tá smrdela asi 30 cm od jeho hlavičky... príklad ako vyšitý. Dieťa bude pravdepodobne budúci fajčiar. Som presvedčený, že deti treba viesť od útleho veku, opakujem, najdôležitejší je podľa mňa príklad. Prídem domov a zvalím sa s mobilom na gauč miesto toho, aby som šiel s deckom von? Pustím mu na tablete rozprávku, aby dalo chvíľu konečne pokoj? Prečo Steve Jobs, Bill Gates a ostatní svojim deťom nedovolili smartfóny a gadgety viac ako pol hodinu či hodinu denne? Keby sme deti znovu naučili na pocit voľnosti vonku, slobody, milovať les, ihrisko, preliezky a nedovolili im pri dospievaní skĺznuť na cestu gadgetov, veru by mohli mať rovnaké detstvo ako my. Iste, učivo je dnes ťažšie a mnohé veci sa zmenili v zmysel zbytočnej príťaže pre deti. Je tu ešte otázka outsiderstva, keď naše dieťa bude vystavené skúške a možno šikany pre"inakosť" a "divnosť". Ale spomenul som a znovu opakujem - príklad, vysvetľovanie, príklad, Ak mňa dieťa nebude vidieť s nosom v mobile, myslím, že nebude cítiť potrebu ani ono a skôr pochopí, že nie ono je divné, ale divné sú tie deti, ktoré odovzdávajú čas a život mobilom.

Ale odbočil som, celý ja, prvotná tematická línia ma vyzvala na rozvinutie... :). Pôvodná myšlienka bola ohľadom nebezpečenstiev, ktoré na dieťa číha v dravom svete "tam vonku". Každý rodič miluje svoje deti. Tým, že ich budeme pred všetkým chrániť v dobrej viere, že ich chránime, napr. privezením autom do školy (lebo však "veľa áut", lebo však "nejakí grázli po ceste") komplikujeme život nielen im, ale aj sebe. Potom často nestíhame vlastný program, sme nervózni, nakoniec si to vypije rodina. Tie decká. A v konečnom dôsledku ich aj tak neochránime. Veď aj "za našich čias" sa stávali tragédie, že v škole vypichol spolužiak spolužiakovi kružidlom oko, čo sa môže stať aj dnes. Nemôžeme byť pri nich 24 hodín. V strese potom zabúdame žiť.

Aby som nebol iba pesimistický, keď som niekedy s vnukom na ihrisku za ich domov, je tam dosť malých detí. Kým sú malé, je samozrejmé, že sú v doprovode rodiča. Láme sa to vtedy, keď sa nám dieťa namotá na gadgety a mohlo by ísť už samé von. No ono nechce, a my sme možno aj radi, lebo svet je zlý. Nemusel by byť. Ale o tom som už písal - príklad, vysvetľovanie, príklad. A dôvera v neho, že "to" zvládne. Aj samé prejsť do školy,aj na krúžok, aj sa odviezť MHD. Iste, také detstvo, aké sme mali my v dnešnej sterilno - zabezpečenej dobe mať nebude. Na rušníky už nevylezie, na strechu tiež nie. Všade sú kamery, ploty, SBS-kári... ale v duchu prvotnej myšlienky vozenia detí do školy až do lavice či dokonalého predvídania všetkých nebezpečenstiev, ktoré ho vonku môžu stretnúť vyúsťujúceho do schizofrenického pocitu - "nechoď na bicykel, zrazí Ťa auto" a o chvíľu "prečo nejdeš s chalanmi von na bicykel?" si myslím, že rodičia by mali v obavách trochu poľaviť. Dopriať deťom trochu samostatnosti, preniesť na ne trochu zodpovednosti, pocitu hrdosti, že idem sám... napr. do tej školy.

Apropo, veľa áut... hm, a kto spôsobil, že je veľa áut? Štvorčlenné rodiny majú štyri, päť áut "lebo musia". Miesto prejavovania obáv o deti by sme ich mali viesť k tomu, že najprv bol chodec a potom vodič. Že najprv nech si náš potomok zabezpečí bývanie a až potom auto. Nadávame na agresívnych vodičov a pritom sú to naše teraz malé deti, ktoré si raz sadnú za volant a budú ohrozovať deti iných ustráchaných rodičov... ale to je už iná téma...

Slniečko v duši...

Pavel Vrabec

Pavel Vrabec

Bloger 
  • Počet článkov:  103
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som tu na návšteve ... asi ako dieťa - pozorovateľ, aspoň sa o to stále snažím. Zoznam autorových rubrík:  Go veganKrátkoZápisník "športovca" ... :o)V MHDZem nie sú len ľudiaLáskaOplatí sa vidieťČo ma teší ...Medzi ľuďmiČo ma se... srdí ....SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu