Vydržím takto stáť celé veky a snívať o živote, Žiarivom kotúči, energii. Viem, že som potrebný a dôležitý, že patrím do večného, prirodzeného kolobehu bytia. Zároveň však viem, že už dávno nie je všetko v poriadku. Čím ďalej, tým viac vnímam kŕče v mojom tele... ale najbolestnejší je pocit, ako sa okolo mňa rozširuje samota. V minulosti nás bolo mnoho z môjho druhu, v dávnych časoch nám patrila celá planéta. Patrila nie vo význame majetníckeho vlastnenia - poznali sme, že sme tu za určitým účelom, z nejakého daného, dôležitého dôvodu. Okrem toho, neboli sme tu sami. Žili sme a delili sa o život v pokojnej symbióze s inými bytosťami, ktorým Veľká matka dávala takisto všetko potrebné pre telo i dušu a ktoré boli pre ňu rovnako dôležité a nepostrádateľné. Pomáhali sme si navzájom, naše životy a činnosti neboli bezcieľne, z vývoja a výsledkov našich životných ciest mali úžitok ostatní členovia spoločnosti... tak isto, ako som ja potreboval život iných druhov a bytostí, potrebovali oni môj. Všetko prebiehalo v zákonitom kolobehu - z prostredia sme dostávali všetko pre život, v nebeskom mieri sme rozširovali svoje rady, navzájom na seba vplývali a po našom predurčenom odchode na Nový začiatok bolo všetko z nás - duša, telo, nadobudnuté vedomosti poskytnuté späť tej, ktorá nám umožnila náš rozvoj, aby nás teraz znova pretvorila a poslala ďalej. Všetky tvory, vrátane môjho druhu, obohacujúce si navzájom svoje bytie a zároveň obohacujúce Najvyššiu bytosť, patrili síce k rôznym spoločenstvám, žili rôznymi spôsobmi, no pre všetky bol mier posvätný a jeho narušenie nemysliteľné. Vlastne, v tých časoch sme si ani poriadne neuvedomovali význam slova mier, keďže sme nepoznali svár, nenávisť, vojnu. Nepoznali, až kým...
Stojím osamelý vo svojich spomienkach a slastne sa kníšem, keď sa do mňa zaprie všadeprítomný vietor. Vnímam každý jeho jemný pohyb, svojím širokým telom sa mu oddávam a psychoneurónovými spojeniami vnímam rovnaké pocity šťastia svojich druhov, ktorých tu po Poslednom exode, keď duše mnohých museli „vďaka" násilnému odchodu „vykročiť" v ústrety Novému začiatku, neostalo veľa. Nový začiatok... znie to prívetivo, pokojne, no takým sa Nový začiatok stane iba v prípade predurčeného odchodu, v slávnostnom zmierení duše a tela.
Veľakrát som sa zamýšľal a pýtal, ako dokážu votrelci (takto sme medzi sebou pomenovali novoprišelcov, ktorí sa objavili pred celými vekmi), spôsobovať toľko utrpenia. Nik nevedel povedať, odkiaľ sa vzali, skade prišli. Spočiatku sme ich existenciu vítali a aj keď sme detailne nechápali plány Nebeského bytia, ovládalo nás hlboké presvedčenie, že ich život má svoje opodstatnenie. Nebolo ich mnoho, len niektorým z nás sa „pošťastilo" ich uzrieť. Spočiatku žili votrelci medzi nimi a vedeli sa s nami aj dorozumieť, ale ako sa čas míňal a roky utekali, votrelci stratili schopnosť duše rozumieť iným bytostiam, vcítiť sa do ich pocitov a túžob. Začali si vytvárať vlastné spoločenstvá a izolovali sa od nás. Bez ohľadu na ostatných si začali pretvárať prostredie k svojmu obrazu. Spozorneli sme. Komunikovali sme len o nich, počúvali tých, ktorí ich už videli a mohli opísať tie čudné stvorenia. Všetky existencie, ktoré som dovtedy videl či vnímal, boli úplne iné. Nešlo ani tak o vonkajší fyzický vzhľad, ako skôr o spôsob žitia - na rozdiel od nás si brali od Najvyššej bytosti oveľa, oveľa viac... a postupne ich pribúdalo stále viac a viac. Brali si viac, ako potrebovali na prežitie, viac, ako bolo únosné, brali si na úkor ostatných živých bytostí, ktoré akoby ani neexistovali. Nezáležalo im na nikom a ničom okrem seba, nezáležalo im na tom, že „vďaka" ich chamtivosti, sebeckosti a bezohľadnosti museli všetky pôvodné formy života meniť svoj spôsob bytia, ak nechceli predčasne odísť na Nový začiatok. Táto modifikácia spôsobu existencie okrem iného znamenala aj zmenu správania sa voči votrelcom, inými slovami, začali sme sa voči nim brániť. Aj keď sme nikdy nepoužili obranu spôsobom, ktorý by votrelcom fyzicky či psychicky uškodil, títo to vo svojom slepej nadradenosti aj tak považovali za útok a ešte vystupňovali tlak na drahú Najvyššiu bytosť. Postupovali systematicky s cieľom každého, kto im bude stáť v ceste, bez milosti zbaviť bytia. Moji priatelia zomierali v strašných bolestiach, padali jeden za druhým. Votrelci prinášali nám, pôvodným obyvateľom skazu, bolesť a nárek.
Prvýkrát som v duši pocítil bolestné kŕče, keď poslali na Nový začiatok celú oblasť Smaragdového kraja. Utrpenie nešťastných tvorov, nedobrovoľne opúšťajúcich tento svet sa šírilo po celej planéte. Nechápali sme to, nevedeli, čo robiť... dovtedy votrelci likvidovali jednotlivcov, no teraz sa jednalo o nesmierne veľké a bohaté spoločenstvo rozmanitých organizmov, ktoré v agónii vyslali dych berúci a srdcervúci výkrik hroznej bolesti. Všetci sme si uvedomovali tú strašnú stratu životnej energie. Od tohto nešťastia sa to opakovalo v nepravidelných intervaloch, medzi ktorými sa neustále skracovali obdobia pokoja. Exodus striedal exodus. Veľká matka nám postupne zverila rôzne tajomstvá, vidiac, že nemá na konanie votrelcov dosah. Bola milosrdná, keby chcela, mohla ich zmietnuť jediným slovkom. Ale ako v našom, tak ani v jej konaní nikdy nepanovala zášť, nenávisť či pomsta, mohli sme sa len spoločne brániť. Naša obrana však nebola nič platná, nebolo pre nás mysliteľné, aby sme niekomu ublížili. Naša pani nám vysvetlila vznik a zámer života, naše poslanie a úlohy, ktoré plníme. S údivom sme počúvali, ako nám hovorí, že votrelci si sami ubližujú, pretože ich život je nemysliteľný bez nášho, bez životov všetkých stvorení. V bezhlavom šírení svojich bezútešných životov prinášajúcich len spúšť, si privolávali vlastný koniec. Ničili nás a pritom našou jedinou túžbou vlastne bolo svojím bytím slúžiť iným tvorom, áno, aj ničiteľom. Irónia osudu?
Avšak nie všetci votrelci boli rovnakí, niektorí pochopili plán Veľkej matky a snažili sa zachrániť, čo sa dalo... bolo ich ale veľmi málo, ostatní ich druhu ich nepočúvali, vysmiali ich a vyhnali zo svojich domovov. Nepochopení vyhnanci zmierení s budúcim osudom prišli žiť späť medzi nás. V našom kraji som ostal na kopci sám. Prišli aj ku mne, naučil som ich, ako sa dá nažívať v pokoji, v obojstranne prospešnom spolužití a harmónii. Naučil som ich, ako s nami, pôvodnými bytosťami, majú komunikovať. Dlhé hodiny pri mne presedeli, zverovali mi svoje tajomstvá. Tienil som im, keď Žiarivý kotúč pálil ich oči, kryl pred kvapkami, keď padali z Nebeskej brány. Cítil som naplnenie, že môžem pomáhať, že som prospešný pre iných. Boli mi za to vďační. Ale táto idylka nemohla trvať večne, to sme vedeli všetci. Zlé správy sa šírili rýchlo, našimi spojeniami sme cítili ukrutné trápenie, ktoré sa blížilo závratnou rýchlosťou. Votrelci, ktorí nepochopili život samotný, vysali svoje obývané prostredie a presúvali sa tam, kde bolo všetkého dostatok, neuvedomujúc si, že sa pomaly, ale isto presúvajú aj do záhuby.
Stojím na kopci a odovzdane čakám. Vetrík sa so mnou pohráva a ja mu ďakujem, za príjemné chvíle. Za tie roky sa toho veľa zmenilo. Veľa z ľudí, ktorých som chránil, už prešli bránou Nového začiatku, ich rozpadnuté telá odpočívajú v zemi pri mojich nohách. Živých, ktorí pochopili, ostalo málo, vyprahnutý svet sa nevedel postarať o ich potomkov, nuž pomaly vymierali. Pomaly vymierali aj ostatné nevinné stvorenia, ktoré ak nezahynuli rukou votrelca, neuniesli pocity hrôzy a nešťastia, šíriace sa z miest bolestí. Pocity, ktoré som vnímal aj teraz, pocity, ktoré sa, vysielané z umierajúcich bytostí Veľkej matky, znásobovali. Znásobovali sa a silneli. Blížia sa - čím viac je ľudí, tým viac „potrebujú" k životu. Z ľuďmi nepovšimnutého, ojedinelého ostrovčeka života v susednom kraji som dostal správu, že sú na ceste. Sem. Na kopec. Prečo?
Bojím sa. Neviem myslieť na nič iné, ako na to, čo bude. Zaspím.
Budím sa so zlým pocitom. Podomnou stoja votrelci. Vtom zaznie zlovestný zvuk. Články ostrej reťaze sa mi zarezávajú do živej kôry a duše. Bolí to, STRAŠNE TO BOLÍ ....
V mojom JA prebleskne otázka, na ktorú nikdy nebudem vedieť odpovedať - PREČO???
