Ale dnes chcem rozprávať o snoch iných. O snoch, ktoré takisto každý z nás sníva, o snoch, ktoré nás poháňajú vpred. O snoch, ktoré nám dláždia cestu životom. Každý sníva. Najčastejšie o tom, že sa bude mať lepšie, že bude šťastnejší. A každý si pod tým predstavuje čosi iné. Niekto peniaze, aby si mohol kúpiť nový notebook, auto, byt .... niekomu stačí dvojizbový byt, iný sa neuspokojí ani s vilou, ktorá ma rozlohu 500 m2 ... hej, dnešná doba je taká, že pod šťastím si predstavujeme hlavne hmotné veci. Čosi, čo sa dá merať peniazmi, bohatstvom. Na iné hodnoty sa zabúda. A tak snívame, a pre peniaze sa zodierame v práci, kradneme ... iste, spomínaná strecha nad hlavou je základ. Ide len o mieru. Ale nie o tom som chcel. NIekto sa teda zameria vo svojom snívaní na peniaze, moc, materiálne bohatstvo. A iný si zas pod lepším životom predstavuje pocit. Vnútorný pocit nezávislý od množstva financií, bazénov, golfových jamiek. Pocit šťastía spojený s pocitom lásky. Či už k jednotlivcovi alebo k ľuďom všeobecne, s pocitom potreby pomáhať. Aj o tom môže človek snívať, byť nápomocný a potrebný.
V chvíľach snívania si predstavujeme, aké by to bolo, aké to bude, až sa nám sen vyplní. Voláme ho, aby nám vošiel do života, modlíme sa pre splnenie našich túžob. A potom, keď sa sen stane skutočnosťou, čo spravíme? Veľakrát si to nevážime. Zistíme, že sen, ktorý sme si vysnili, mal radšej ostať snom, že najkrajším momentom bolo to snívanie. Ako keď putujeme k cieľu a nakoniec sa ukáže, že najkrajšou na putovaní k túžobne dosiahnutému úspechu bola vlastne samotná cesta.
V čom je problém? Vo večnej nespokojnosti človeka s tým, čo ho postretne? Myslím, že sme zabudli snívať ako deti. Ony si všetko žiadajú tak prirodzene, bezpodmienečne a pritom úprimne. A keď to dostanú, berú si to bez pochybností, so samozrejmosťou, "veď po tomto som vždy túžil /-a. Tak sem s tým." My dospelí sme veľakrát ovplyvnení okolím, dianím v spoločnosti, problémami (často vyrobenými umelo nami samými), že si veľakrát ani neuvedomíme a nevšimneme, že sa nám práve plní čosi, čo sme si v posvätnej túžbe v minulosti vysnili. O čom sme vyslali do vesmíru myšlienku, ktorú keď sme mali v srdci a v hlave, boli sme skoro až v extáze. Zrazu je tu reálne splnený sen a my si to ani nevšimneme, resp. pochybujeme o tom, žeby sa nám mohlo čosi tak skvelé prihodiť, pochybujeme o nebeskom dare, ktorý sa k nám zniesol. Bojíme sa ho prijať! Načo sme si ho teda priali?! Načo, keď potom ten dar veľakrát zahodíme do prachu? Často tým ublížime nielen sebe, ale aj iným. A to je práve tá tragédia. Ja to cítim tak, že snívaním som už prebral zodpovednosť za to, čo sa mi splní. Chcel som to, tak to mám. Treba zahodiť strach a pochybnosti a veriť si, že všetko sa zvládne. Lebo človek vo svojom snívaní si neuvedomuje, že realita býva spravidla iná, ako sme si žiadali. Nevieme si správne priať. Resp. príliš si predstavujeme, že skutočnosť bude presne taká, ako sme si priali. A priali sme si väčšinou cez ružové okuliare. Ale na to sme tu, preto sme silní, aby sme prejavili zodpovednosť a prijali skutočnosť, nech je akákoľvek.
Ak už máme cieľ "v rukách" a aj keď nezodpovedá do detailu našej vopred vysnenej predstave, nič sa nedeje. Buďme spokojní s tým, čo nám bolo dopriate, pretože sme si to vlastne želali. Buďme šťastní, tešme sa, milujme sa. A prispôsobme sa skutočnosti tak, že si predstavme "veď práve toto som si žiadal /- a!" Podniknime znova cestu k cieľu, aj keď sme ho už dosiahli, zmeňme svoj pohľad a začnime odznova. Získajme si späť sen, ktorý nám po predošlom splnení našou vinou a nedocenením pomaly uniká. Poprosme o odpustenie, či už nebo, osud, človeka .... Veď ak je to to, o čom sme celý život snívali, nestojí nám to za zmenu v správaní, nestojí nám to za zmenu v náhľade na vec? Nestojí nám to za krásnu námahu znovu získať sen? Najmä ak to prinesie šťastie a lásku práve nám?
Apropo - kedy sa zo sna stane plán? .. keď mu dáme termín ... :o)
Slniečko v duši prajem ....
