Už dávnejšie som sa úchytkom pozeral po podobných akciách, reku, čo som ja inakší ako tí štartujúci? :o). Čo nezvládnem 40 km s prevýšením 900 m? (samozrejme, trúfal som si len na kratšiu trať z dvoch, tá dlhšia mala 75 km s prevýšením 2.000 m). No jedna vec je niečo si povedať a iná to zrealizovať. Ako tam pôjdem? Na bicykli? Však potom nebudem vládať priamo na trati! Asi dva týždne pred maratónom idem pozrieť do bývalej firmy exkolegu Juraja, vášnivého bikera, ktorý si chodieva na terény do lesa často zajazdiť. Len tak bokom spomeniem maratón a on moju mimochodom podanú infošku zoberie veľmi vážne: „Ideme?" - pýta sa ma. Vie, do čoho by išiel, aj keď na maratóne ešte nebol. Ani neviem, čo to do mňa vošlo, ale oponujem len veľmi chabo, argumentmi typu nemám tréning, nemám kondičku, to nezvládnem ... ale naozaj namietam spôsobom, že ma asi ani nie je počuť. Takže dohodnuté, ide sa. „Ale budeš jazdiť vedľa mňa!" - viažem si budúceho účastníka závodu. Dohodnuté. A vraj má aj kamoša, ktorý by nás tam Transit-om hodil. No ale veď ja nemám žiadne cyklistické vybavenie, oblečenie a pod.! Taký maratón, to nie je šliapať do pedálikov na asfaltke! Takže ma čaká veľká „anabáza".
Ako prvé sa po príchode domov zaregistrujem na nete ako účastník maratónu. Krok č. 2 - v servise si dám vymeniť ojazdenú zadnú pneu, pre istotu aj s dušou, na ktorej som už raz v minulosti lepil defekt. Nie že by som si to nedokázal vymeniť aj sám, ale vravím si, odborníci sú odborníci. A naozaj, za pol hodinu mám vymenenú dušu, plášť, nastavené brzdy, vyčistenú a namazanú (nie vo význame „pripitú") reťaz. Krok č. 3 - za účelom minutia peňažno - obehových prostriedkov začnem ako družica obiehať cyklistické obchody v Bratislave - nie všetky samozrejme, na to nie je čas. Z cien sa mi zakrúti hlava - to fakt za kúsok, nech aj neviemako technologicky vyspelej a dokonalej látky mám dať toľko €vri?! Musím zohnať niečo lacnejšie. V posledný týždeň pred maratónom hneď v pondelok v jednom z cykloobchodov natrafím na ďalšieho bývalého kolegu - takisto Juraja a takisto z „mojej" exfirmy ako prvého, len s tým rozdielom, že tento „druhý" tam už rovnako ako ja nepracuje, ako nakoniec vyplýva z pracovného miesta, kde som ho našiel. Poradí mi, čo a ako. Vraví, že mi vie dať aj zľavu :o). „Oki", vravím, „spravím si ešte ďalší prieskum a vrátim sa". Mám ešte pár dní. V týchto časoch mojej nákupnej horúčky idem v utorok pozrieť svojho sparing partnera. Nie je v práci, vítajú ma ďalší exkolegovia. Má horúčku. Čože?! Volám mu, sľubuje, že do soboty sa vylieči. Nič také - to som ale v tej chvíli ešte nevedel. V stredu sa vrátim za Jurajom do cykloobchodu. Kúpim som si nohavice s „tlmením" :o), okuliare, ktoré sa prispôsobujú svetelným podmienkam, dres, kapsičku na náradie, rukavice ... no, nechám tam majland ... parafrázujúc názov tohto článku by sa dalo povedať, že športom k trvalej invalidite - finančnej :o) ... ale na druhej strane tá zľava :o). Vo štvrtok mi telefonuje iný exkolega, zase z rovnakej firmy ako prvý, no z inej prevádzky (ale predstavte si, aj tento sa volá Juraj! :o) .... ). Reku, čo mám nové? Tak sa mu pochválim, že idem na maratón, no ešte to s istotou neviem, lebo mi ochorel „doprovod". Zaujalo ho to a že by šiel aj on, ak zoženie prilbu a dá si dokopy bike. Že na druhý deň, v piatok, mi dá vedieť. Volám aj s „horúčkovým" Jurajom, vraj to začína byť povážlivé, skôr nepôjde, ako áno. No pekne, vravím si, tak som sa tešil asi zbytočne - nakoniec nikam nepôjdem. Mám ísť sám, nemám ísť sám? V páre je to predsa len lepšie ... :o) Veci mám nakúpené, to by ale až tak nevadilo, však ich „potrebujem" aj na iné príležitosti. Ale ako sa tam dostať, keby som sa napokon rozhodol ísť? Ak prvý Juraj nepôjde, Transit padne s jeho teplotou. Jedine vlastným autom, ale neviem, či sa do neho bike zmestí.. Nevadí, vyskúšam, pripravím sa a to, či nakoniec pôjdem, uvidím podľa nálady.
Na piatok poobede mám teda pripravený pestrý program - umyť bicykel, vyskúšať, či sa mi zmestí po sklopení zadných sedadiel do auta a dať ho do poriadku - resp. skontrolovať menič - prehadzovač, dotiahnutie všetkých skrutiek, nastavenie bŕzd a pod. Že boli brzdy zo servisu nastavené? Nevadí, kto ma pozná vie, že som strašný puntičkár a že si musím na všetko „šáhnuť" :o). Síce všetko funguje ako má, ale aj tak. Potom musím ešte zbehnúť do Auparku do banky zaplatiť štartovné, priamo vkladom na účet. Na druhý deň pri osobnej prezentácii by to bolo o 3 €vri viac :o). Takže poďme na to, čas súri. Najprv tátoša pekne poumývam. Vyhral som sa pekne aj so špicami, až sa blýskajú :o). Znovu, napriek mazaniu v servise, nastriekam na reťaz prostriedok na to určený. Však musím, keď som ju oblieval vodou, nie? A teraz tá skúška skladnosti do kufra auta, od ktorej záleží, či vôbec pôjdem. Preto aj tá banka až na koniec. Predné koleso, keďže nemám rýchloupináky, sa nechystám zhodiť, podmienka znie - buď celý v kuse alebo nič. Zmestí sa! Heuréka! Tak rýchlo na ďalšie činnosti. Najprv pozriem, či mi v servise dobre dotiahli zadné koleso. To som ale nemal robiť! Povolím skrutky, dotiahnem skrutky, fest, veľmi fest, však nech koleso neodletí, nie? Fasa! Koleso je síce dotiahnuté, ale teraz mi nesedí zadná brzda .... na jednej strane mám už dlhšiu dobu máličko vyosený ráfik, tak sa v tom mieste gumičky V-brzdy o neho jemne treli aj v nezabrzdenom stave. V servise to pán nastavil, aby sa gumičky nedotýkali ráfika ani v inkriminovaných miestach vyosenia, ale teraz ..... Tak znova - povoliť skrutky, dotiahnuť ... nekonečný kolotoč, stále je niekde problém. Medzitým mi volajú obaja Jurovia, ten s horúčkou, aj ten bez horúčky a prilby. Že teda nejdú. Rátal som s tým, no zrazu chcem na maratón strašne ísť, už ma nevzrušuje, že pôjdem sám, teraz mám iné starosti. Takže do roboty! Nakoniec sa naštvem, koleso nechám kolesom, dotiahnem skrutky a poď ho nastaviť radšej brzdu. Nie je to jednoduché, pri fakte tej nešťastnej ani nie osmičky, len jemného vyosenia ráfku a, ako som spomínal len na jednom mieste. Naveľa aj brzda pracuje ako má. Sláva! Veď je už 21:00, mal by som ísť skoro spať pred zajtrajším zápolením. 21:00? No super, banka práve zatvára. Nevadí, kašľať na tie tri € navyše, zaplatím na mieste. Skontrolujem ešte všetky skrutky - brzdy, predstavec, riadidlá, sedadlo, odrazky ..... hotovo? Ešte sa chystám bike prebehnúť a odskúšať svoje dielo. Sadnem na sedadlo, šliapem pri bytovke do pedálov a zo zvyku prehodím rýchlosti, nech si overím doteraz vždy funkčný prehadzovač. Áno, doteraz :o(. Pri prehodení na najpomalší prevod, ktorý budem iste veľa potrebovať cestou do kopcov, mi reťaz padá medzi najväčší pastorok a plastový kruh, chrániaci špice kolesa :o(. To nie!!! Vonku sa stmieva, ja nič nevidím .... beriem skrutkovač a z minulých, „spredpárročných" spomienok vyťahujem z hlavy, ako sa to ten menič nastavuje. Pedálujem, prehadzujem, nastavujem, nastavujem, prehadzujem a pedálujem .... ááá, už to ide, super!. No ale čo to? Zas „nefunguje" preradenie na najmenší pastorok. O.K., nebudem pokračovať a míňať trpezlivosť ctených čitateľov, poviem toľko, že domov sa dostávam tesne pred 23:00 .... Čo teraz? Bude to zajtra fungovať, nebude? Mám ísť, nemám ísť? Uvidím ráno, radšej skôr vstanem a ak sa mi bude chcieť ísť, mám dosť času aj na prípravu potrebných vecí, ktoré si treba vziať so sebou. Do postele sa dostávam pred polnocou.
Ráno vstávam o 08:00, a inštinktívne sa rozhodujem - idem. Ešte som na takom ničom nebol, tak čo, treba vyskúšať. Štart 40 km trate je o 11:00, času dosť. Počasie po predošlých upršaných dňoch má byť tiež slnečné, tak čo. Odfúknem si a poďho sa baliť. Veci na prezlečenie na bike dám do ruksaku, však nebudem v tom šoférovať. Na bicykel ide cyklo „kompjúter", fľaša s vodou aj s ďalšou, náhradnou do ruksaku (nech mi v aute na ležiacom bicykli nevytečie). Nezabudnúť na prilbu!!! Bez nej ma nepustia na štart. Do batoha hodím pre istotu termo tričko, náhradné ponožky, bundu do dažďa, nejaké müsli tyčinky, pár montážnych kľúčov, náhradnú dušu a iné potrebné veci (rozmýšľal som aj nad stanom či propán-butánovým varičom :o) ...). Bicykel okupuje kufor/zadné sklopené sedadlá auta, batožinu mám ako spolujazdca na prednom sedadle ... je to všetko? Nič nechýba? Aha, ja chýbam - vleziem na miesto vodiča a môžeme vyraziť. Hneď za Petržalkou, ešte ani nestihnem prísť na diaľnicu, mňa a pár ďalších zastavujú policajti. A hneď po pozdrave mi strkajú pred oči „dräger". Reku „páni, však idem na cyklomaratón, myslíte, že by som pil?" Nič nepomáha, tak si „fúknem", dostávam suvenír v podobe mnou oslintaného náustku a po vzájomnom pozdrave frčím ďalej. Ešte dobre, že to nebola nejaká cestná kontrola, pri ktorej by som musel ukázať kľúč na kolesá, či zdvihák - sú totiž v batožinovom priestore pod platom, na ktorom leží bicykel. Fajn, zdržanie nie je veľké, do Stupavy prichádzam asi o 09:45.
Na konanie významnej športovej udalosti poukazuje množstvo áut, ľudí, dostávam sa do zápchy - skoro ako na Deň zelá (Deň čítaj po „D" tvrdo :o) ...). Kde zaparkujem? Pomaly sa posúvame ku kostolu, pri ktorom sa nachádza štart i cieľ. To ešte zatiaľ neviem, lebo počas slimačieho posunu v kolóne zrazu uvidím na hlavnej stupavskej komunikácii miesto. Šup ho tam! Auto je na mieste. Vyberám bicykel, jednu fľašu s vodou z ruksaku premiestňujem do držiaka a idem sa prezliecť. No ale kde? Však pod cyklistické nohavice sa nenosí spodná bielizeň. No čo, v aute, kto má záujem, nech sa pozrie na môjho „vrabčeka" :o). Znova - šup ho tam, aj on je na mieste :o). Všetko vybavené, som prezlečený, prilba na hlave, ruksak na chrbát, okuliare na oči, rukavice na ruky a ideme sa zaregistrovať. Intuitívne idem tam, kam dav. Prichádzam na námestie - som ohromený. Masy ľudí, množstvo bicyklov, zmes krásnych, pestrofarebných dvojkolesových tátošov i kobyliek, niet sa kam pohnúť. Neviem, kam ísť, všade samé stánky, vidieť, že je to obrovská akcia .... tam stánok s potrebami pre cyklistov, tak dokonca zadarmo dávajú dušu, tam zas tá istá firma robí zdarma bežný rýchloservis (po registrácii tu prosím o skontrolovanie prehadzovača, dokonca po mojej informácii mi pán dotiahne/uvoľní niektoré špice zadného kolesa, takže sa ráfik skoro dokonalo vyrovná :o) ....), stánky s občerstvením .... a „milión" obsluhy, organizátorov, personálu, súťažiacich ..... megaakcia. Vidieť, že stálo mnoho námahy niečo také zorganizovať. Páči sa mi to, celá atmosféra na mňa vplýva, nasávam ju ..... dúfam, že mi to pomôže prejsť zvolenú krátku trasu. Nejako sa zorientujem a nachádzam stánok s označením registrácie, vyberám si „okienko" - Registrovaní-nezaplatené. Poviem meno a slečna sa ma pýta, či mi vyhovuje číslo 510. „Hm, jednotku už nemáte?" - pýtam sa, mysliac si, aký som vtipný. „Nie, už sa minula." - znie odpoveď. „Vy ste mi ju nepodržali?" - pýtam sa s predstieraným sklamaním. Slečna sa s úsmevom otočí na kolegyňu a vraví : „Počuješ, pán sa ma pýta, či som mu podržala." So smiechom sa snažím poprieť zmysel povedaného: „Však ja som myslel len na číslo." - To je len ďalšia, ešte lepšia dvojzmyselnosť, takže radšej prestanem s ospravedlňovaním, ktovie, čo by som ešte povedal :o). Druhá slečna sa pýta, či nechcem radšej číslo 515. „Ale nie, keď už mám pridelenú tú 510, nechám si ju." Chyba č. 1, ktorá sa chybou ukáže až neskôr. Platím štartovné, dostávam „ceduľku" so štartovým číslom 510, plastové viazacie pásky a celkom ťažkú igelitku. Čo s ňou? - no jedine vrátiť sa s bicyklom k autu a nechať ju v kufri. Oki, pri aute ešte pozriem, čo dobré nám nabalili organizátori a sponzori do balíčka :o). Fajn, 0,7 l cyklofľaša s logom hlavného partnera, letáčiky s užitočnými web adresami, dva cyklistické časopisy, plná pollitrová fľaša energy nápoja, balík energetických želé bonbónikov ...
Na štartovom čísle je zozadu prilepený merací čip pre zmeranie času príchodu do cieľa. Je prilepený lepiacou páskou a cez neho je ešte prevlečená plastová viazacia páska. Kurník, toľko viazacích pások, kam s tým všetkým? Štartové číslo upevním pomocou nich na riadidlá, aj s nalepeným čipom. Neznalý, čo ďalej, rozmýšľam: „Ale ten čip sa mi môže počas jazdy odlepiť. Vrátim sa do „stanového" tábora a pýtam sa na „registrácii", čo s tým. „To nesmiete stratiť", - vraví iná slečna, ako bola tá „registračná". No dobre, ale čo s tým? Má to ostať prilepené na štartovom čísle? „No, ja neviem, pripnite si to „niekde" na bicykel." Vtedy konečne pochopím, načo je tam s čipom prilepená tá viazacia páska. Tak som čip pripevnil „niekde" na bicykel - na riadidlá, reku nech ho mám pod dohľadom. Chyba č. 2, ako sa ukázalo neskôr :o). Táto skutočnosť, že ma ako neskúseného „prvosúťažiaceho" nevedela slečna pri registráciách usmerniť, kam presne sa pripevňuje merací čip, bola jedinou trošku negatívnejšou a chápem, že pri organizovaní takejto akcie nemôže byť všetko úplne 100%. Ale poďme na štart. Odbíja 10:40 a veľa súťažiacich už stojí pri či sedí na bikoch „v bráne". Zrazu pocítim, že musím urobiť ešte jednu vec - odľahčiť močový mechúr. Poprosím vedľa čakajúceho na výstrel z pištole o postráženie môjho dopravného prostriedku a idem vykonať, čo musím. Uf, hneď je lepšie! :o) Tak! Teraz už len čakať ... pár minút ... napijem sa a do úst vložím pár energetických gumi-bonbónov .... ešte zavolám domov a „horúčkovému" Jurajovi detto, že o chvíľu štartujeme. Držte mi palce, nech nemám jazyk ako Fantozzi! Minúty plynú, digitálna tabuľa odkrajuje z napätého času. Uf, prežívam to poriadne, len čo je pravda! :o) Pinďo, ktorý celú akciu moderuje, zvyšuje teatrálne hlas, niečo huláka do mikrofónu, nerozumiem čo.
A je to tu! Výstrel sa ozve štartom a 480 účastníkov Stupavského maratónu na krátkej, 40 km trati sa dá do pohybu. Tí, čo sú v prvých radoch, vystrelia ako šípy, my, viac v strede a vzadu si navzájom uvoľňujeme cestu s ďalšími, ktorí sa zaraďujú zboku. Posúvame sa odrážaním nohami. Nevadí, postupne sa celý peletón roztiahne a rýchlejší a lepší uniknú slabším, teda mne :o). V pohode, prišiel som s cieľom vôbec prejsť celú trať a hlavne si to užiť, dobre si zabicyklovať a zabaviť sa. My zozadu sa rozbiehame len veľmi pomaly. Hneď za štartom doľava medzi rodinné domčeky, do mierneho svahu. Všetci sedia a pedálujú. Okolo trate stoja domáci a iní fanúšikovia. Odbočka vpravo a vhupneme do lesa. A hneď pekný stupáčik. Teda pre mňa. Spočiatku to nejako zvládam, no postupne mi, nakoľko sa mi zdá, že kopec nemá konca, ubúdajú sily - inak povedané, klesá „cestovná" rýchlosť, až je bicykel neudržateľný. To znamená, zosadnúť a tlačiť. Vraví sa, že počas hocijakých výkonov príde občas kríza. He, tá moja prišla hneď v tomto momente - na začiatku :o). Musím sa priznať, že síce nie veľmi, ale predsa som si trochu nadával, do čoho som sa to pustil bez tréningu. Ale na druhej strane som si povedal, že aj keby som mal prísť posledný, absolvujem celú trasu. Nevadí, že budem zosadať a tlačiť, bežne peši šliapem 20 - 25 km túry, toto bude akože jedna z nich (aj keď na túrach netlačím bicykel, všakáno :o) .... ). Takže - nebudem sa stresovať, že nebudem celý čas „v sedle". Tento psychický prísľub ako aj fakt, že nie som sám, kto tlačí, ma upokojí. Kríza ako prišla, tak odíde a ja si dokonca začnem hmkať nejaké melódie. Aj mp3 prehrávač mi príde na um, či som si nemal zobrať :o). Ale ako som neskôr zistil, ktovie, ako dlho by slúchadlá na trase vydržali v ušiach. Lesná cesta, po ktorej tlačím a kráčam, je našťastie dosť široká, pekne popri mne prejdú všetci, ktorí to majú v pľúcach a nohách v poriadku :o). Čoskoro sa kopec porúča a nastáva rovinka - síce hrboľatá a predsa len nežne do kopečka, ale pre mňa, konečne sadajúceho „do sedla", rovinka :o). Vyzbrojac sa predošlým záväzkom o duševnom zmierení sa s častým zoskakovaním a tlačením, sa mi odrazu šliape akosi ľahšie. Nevnímam lokality, ktorými trať vedie, na tom som príliš zaujatý sledovaním chodníkov, ktorých povrch sa z metra na meter mení - kamene, korene stromov - všetko vlhké a šmykľavé, nakoľko v piatok pred maratónom pekne popršalo. To je vidieť aj na cestách a cestičkách - bahnu sa spolu s kalužami nedá vyhnúť. Kolesá sa šmýkajú, bahno strieka na všetky strany. Ešteže mám tie „špeciálne" okuliare, ktoré sa prispôsobujú intenzite svetla - i keď v niektorých chvíľach sú mi na dve veci, pretože v lese občas aj cez ten najpriepustnejší filter vidím dosť málo. Okuliare teda na niektorých úsekoch, kde sa to dá, skladám. Kde sa to nedá, posuniem aspoň nižšie na nos a hľadím priezorom vytvoreným dolu rámom okuliarov a hore štítom prilby. Je tu prvé klesanie. Klesanie? Snáď voľný pád, nie? Teda, nečakal som, že na mojom neodpruženom bicykli vyviniem dolu terénom takú rýchlosť. Síce za cenu vytrasených rúk a celého tela, za cenu búchania, škrípania, kývania, nadskakovania a neviem čoho ešte všetkých pohyblivých častí bicykla. A aj nepohyblivých - mám dojem, že aj tie pevne priskrutkované či zvarené časti sa každú chvíľu od seba oddelia a každá si pôjde kade ľahšie. „Vydrž môj" - vravím šliapaciemu miláčikovi aj kostlivcovi na jeho riadidlách. „Sľubujem, že keď vydržíš, vydržím aj ja, len ma, prosím, nesklam." Dolu kopcom predbieham pár opatrnejších - nemám o nich obavy, veď na najbližšom stúpajúcom úseku ma znova predbehnú :o). Konečne dolu, chvíľu uháňam po rovinke, kde sa mi po prvý raz na chvíľu podarí prehodiť na najmenší zadný pastorok. Ale naozaj iba na chvíľu. Potrebujem sa napiť, no to nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá, také jednoduché, ako na asfalte. Nepodarí sa mi vybrať fľašu, nuž musím zastať. Pijem, zatiaľ ma predbiehajú ďalší jazdci. Do polovice trate sa celá moja premiéra nesie v znamení predbiehajúcich ma „spolupútnikov". Potom už nie, pretože už ma asi predbehli všetci :o). No ale teraz predbieham ja udalosti. Ďalšie stúpanie, ako som správne predpokladal - čo iné by asi aj v lese mohlo byť, že? :o) „Podraďujem", chvíľu to ide, potom už len ako-tak a nakoniec to už nejde. Zoskakujem a občas kráčam, občas pobehnem a čudujem sa, odkiaľ na to pobehnutie beriem sily. Prehodím slovo - dve s pomaly ma predbiehajúcimi závodníkmi, či so spolubojovníkmi, ktorí mimo trate opravujú neposlušné súčasti svojich tátošov. Koľko sme už prešli? Neviem, či mi dobre ukazuje kompjúter, pravdupovediac za jazdy sa na neho ani nedá dívať a pri tlačení mi to je úplne jedno. Pozriem naň akurát tak pri pitných zastávkach, ale nejako sa mi daný údaj nevidí. No, vraj je to už 7 - 8 km, dostávam informáciu. Teda predsa? Fakt? „To sa ani nezdalo," myslím si, „ubieha to celkom rýchlo." Ale rovnako aj čas, dúfam, že sa do 16:00, kedy vypnú časomieru, „dorútim" do cieľa. Stúpania sa striedajú s klesaniami, s rovinkami, sedenie sa strieda s tlačením, státím ... A ďalšie klesanie, valím sa plnou rýchlosťou za hluku nadskakujúceho a stonajúceho bicykla, ktorého nadskakovanie a stonanie sa prenáša aj do môjho tela a hrdla. Vravím vám, lepšiu masáž som ešte nezažil.
Posledná zákruta a po šestnástich kilometroch vybieham na Železnej studienke na prvú občerstvovaciu stanicu z dvoch (75 km trať ich má 5). Dostávam napiť energy drink, pán z cateringu mi naleje aj do skoro prázdnej fľaše v držiaku. V ruksaku mám ešte náhradnú, ale tá je len s „obyčajnou" vodou, tuná to chce príjem energie :o). Vidím, že majú aj horalky. Iné už nie je, vraj tu mali byť aj banány a iné ovocie, ale keďže skoro uzatváram peletón, je jasné, že hladoši predo mnou si poriadne doplnili sily. Chvíľu pokecáme, pán vraví, že tiež musí začať športovať a toto je jeho prvý krok k tomuto cieľu :o). Po pár minútach zdržania vyrážam po asfaltke. Super, teším sa, no asi po 20 metroch ma skupinka organizátorov, prehradzujúcich cestu, posiela doľava do parádneho kopca. Čo? To myslíte vážne? „Tudy velebnosti" - naviguje ma na správnu cestu pani. Vďaka Kelišová, nestihnem odpovedať, ústa by aj chceli, ale vzduch je potrebný viac pľúcam. No nič, zosadám a zase pekne tlačiť. Podporený občerstvením môžem zo začiatku aj klusom, no postupne upadám do obyčajnej chôdze. Dobieham takisto tlačiaceho, zhruba v rovnakom veku, ktorý tesne predo mnou zastane pri kraji cestičky. „Porucha?" - pýtam sa zúčastnene. „Čoby, sily" - odpovedá s úsmevom. Úplne ho chápem. Chvíľu tlačíme spolu a debatujeme. Zhodneme sa, že trať je výborná, síce ťažká, ale to len my sme slabí. Neskôr naberie sily a znova ostávam sám, pedálujúc šumiacim lesom. Ono sa to nezdá, ale mám to odskúšané aj z tých spomínaných túr - tam chodím tiež sám a okrem zdravého pohybu sa človeku parádne vyčistí hlava. Kto chce, môže prebrať všetko od počiatku sveta, či problémy v práci, rodine, kto nechce uvažovať, len tak vypne a ani nevie, ako sa dostane tam, kam chcel. Preto mi absolútne nevadí,, že som sám, trasa je dokonale označená, zablúdiť nemôžem. Ako sa blíži polovica trate, predbieha ma čoraz menej účastníkov, až nakoniec dobieham ja otca s mladým chlapcom, asi synom, Idú samozrejme v rámci možností, opatrný a zodpovedný otec neriskuje zdravie svojho dieťaťa. No i tak ich dobieham len vďaka rovinke, dolu kopcom ich dokonca predbieham, no hore kopcom ma, ako sa už dá tušiť, predbiehajú oni :o). Ale občas ideme po rovine vedľa seba a dozvedám sa, že pán je bývalý profi-pretekár, ktorý má takéto trate v malíčku. Smekám pred ním, patrí mu moje uznanie. Tento úsek je väčšinou klesajúci, nuž ich zanechám za sebou a spoznávajúc cestičku z nedávnej túry, rozpeckujem to, čo to dá. Nedá to samozrejme veľa, lepšie povedané hamujem, čo to dá, aj keď zdá sa mi, že brzdy brzdia akosi slabo :o(. V každom momente očakávam, že buď prasknú kosti mojich prstov alebo páčky bŕzd, ktoré z celej sily stláčajú. Uf, konečne dolu. Prichádza fasa úsek, síce poriadne rozbahnený, ale dá sa vyvinúť celkom slušná rýchlosť. Na rázcestí stojí sanitka s dvoma záchranármi. „Nechcete ísť za mnou?" pýtam sa. „Alebo radšej pred Vami a Vy sa chytíte nárazníka," s humorom kontruje zdravoťák :o). Dobieham pani v stredných rokoch z Prievidze, ktorá sa momentálne nedá obehnúť, tak pokecáme. Dozvedám sa, že prišla ako doprovod s mladšími, ktorí sú momentálne vpredu, ale aj ona sama sa už pekných pár rokov zúčastňuje podobných akcií. Prichádza úsek, kde sa dá predbehnúť, nuž idem teraz na chvíľu pred ňu a kecáme ďalej. Cestička sa kľukatí, znižujeme rýchlosť, dávame pozor. Zrazu sa trať zvrtne ostro vľavo a to priamo v akejsi jame. Koleso sa mi zabára do 10 centimetrového blata, šmykne sa a ja jedným kolenom pristávam v brečke. Nevadí, nič sa nestalo, pokračujeme ďalej. Resp. ona pokračuje, ja zas tlačím, keďže znova stúpame.
A som zase sám. Vnímam krásy lesa, je tu naozaj fajn. Na ďalšom klesaní znova dobieham „známu" z Prievidze, stojí pri nejakom čupiacom mladíkovi a vraví mu, že o pár desiatok metrov je záchranka, aby si vypýtal soľ. Soľ, načo soľ? Vidím, že nie je zranený, ani nič neopravuje, asi len odpočíva. Zdvíha sa a pomaly tlačí bicykel. Prejdem vzdialenosť, ktorú udávala pani a záchranár sa ma pýta, či som ten pán s tými kŕčmi. Vtedy pochopím, načo soľ. „Nie", - vravím, „pomaly ide sem". Kým čakajú, poprosím o nastriekanie dezinfekcie na odreté koleno. Poďakujem a ide sa ďalej, chalan je v ich opatere. Chvíľu sám, po čase sa pripojím k pánovi, s ktorým sme sa vzájomne viackrát obiehali. Znova pokec. Má niečo s prehadzovačom, či pastorkami, pri ceste dolu kopcom sa mu s kolesom krútia aj pedále, nefunguje „voľnobeh", takže nemôže ísť veľmi rýchlo. Do kopca v poho, len klesanie mu robí problém. Inak by evidentne nešiel na mojej úrovni :o). Na druhej občerstvovačke vraj budú mechanici. Opúšťa ma (moje obligátne tlačenie v stúpaní) a ja po nejakom čase tlačenia, jazdy, tlačenia a jazdy vychádzam na Bielom kríži, na druhej občerstvovacej stanici. Známy s prehadzovačom je už samozrejme tu, už sa mu aj na to pozerajú odborníci. Slečien od „gastra" sa pýtam, či som prvý ... smejú sa, vraj odzadu. Aspoň niečo :o). Vypijem ďalší energy drink a znova poprosím o doplnenie do fľaše, lebo sa mi už minulo. Odtiaľto to vraj už pôjde len dolu z kopca. Fajn. Švihám, nech nie som naozaj posledný a vychutnávam si zjazdy. Okolo sa mihá turistický ukazovateľ, že chôdzou je to do Stupavy 2 hod. 10 minút. Paráda, na biku to musí byť pre mňa maximálne 40 minút. Síce, informácia o len klesaní nebola úplne pravdivá, aj tu sa nájde kde tu stúpanie, ale všetko zvládneme :o).
Ďalšia značka, do Stupavy len 1 hod. 10 minút. Cestička vedie tmavším lesom. Zastavím, zložím okuliare úplne z očí a napijem sa. Vyrážam. Netrvá dlho a do nechráneného ľavého oka dostávam dávku bahna. No super, pár kilometrov pred cieľom a toto! Chvíľu idem „na jedno oko". Nie je to ono, pre istotu zastavím. Niečo z oka vyšpáram, snažím sa žmurkaním dostať najväčšiu zložku von. Ako tak ma oko prestane rezať, nuž pokračujem. O krátky čas ma navigujú dve dievčiny na odbočenie, nuž ich poprosím o kontrolu, prípadné „odbahnenie" oka. Jedna z nich si ochotne berie jednu z mnou podávaného balíčka hygienických vreckoviek a s údivom mi spod spodného viečka vyberá za lopatu blata. Keď je všetko vonku, pekne poďakujem za záchranu života a posúvam sa ďalej. Ide to celkom fajn, o chvíľu budem v cieli. Dobieha ma známy s pokazeným prehadzovačom, tentoraz už vlastne s opraveným a znova klesáme spolu vodou vymletým „válovom", lepšie povedané spolu za sebou, keďže steny žľabu sú dosť prudko stúpajúce. Ale to nezabráni ďalším, ktorí nás zozadu dobehnú, aby nás po šikmých stenách vo veľkej rýchlosti obehli. Ešteže zakričia - „Idem zľava!" - aby sme boli pripravení. To budú iste pretekári zo 75 km trate, ktorá sa pred Stupavou napája na našu 40 km. Posledné úseky, posledný strmý zráz a vychádzam z lesa na asfaltovú cestu, vedúcu do Stupavy. Ešte jedna odbočka a už vidím CIEĽ! Pridám a zastavím pár metrov za cieľovou čiarou. Tu sa prejaví chyba č. 2. Príde ku mne slečna a pýta sa, či som počul pípnutie - či ma zosnímalo meracie zariadenie. Vravím, nie. „Kde máte čip?" - pýta sa. „Tu, na riadidlách". „To si musíte dať dolu pri koleso," - poúča ma. Klieštikmi rýchlo čip odcvakne z riadidiel a podáva kolegovi, ktorý sa vracia k cieľovej čiare a vo výške kolien ma „odpípa". Na tabuli sa objaví moje meno a čas - 4:12:11. Dostávam plechovku piva a za ústrižok rožteka zo štartovacieho čísla si v registračnom stánku vyzdvihnem výborné, chutné vegetariánske rizoto :o). Kým jem, obzerám sa po okolí. Ľudí je tu ako maku, prišli sem isto aj cezpoľní diváci, aj obyvatelia Stupavy .. je tu fakt poriadna tlačenica, ľudia sedia, debatujú, jedia, pijú. Skrátka absolútna pohodička. Rizoto mám rýchlo v sebe. Výborne mi padlo.
Zisťujem, kde sa dá umyť bicykel. Neoceniteľná služba, všetky biky vyzerajú, ako by ich vyváľali v blate, napokon, rovnako ako ich majitelia, ktorí sú od hlavy po päty „pehaví". Niektorí by mohli kľudne vystupovať v klipe k piesni Jožin z bažin :o). Kým prídem na rad, čakám asi 30 - 40 minút, chytil som najväčšiu vlnu, ale nevadí, do vyhlásenia výsledkov je času dosť. Aspoň si zas pokecám s ďalším absolventom. Prichádzam na rad, beriem jednu wapku z troch a tlakom zmyjem všetko blato z rámu, kolies aj ostatných častí. Po umytí odkladám dvojstopý prostriedok do stráženej a bezplatnej „úschovne" - ďalšia super vec. Len škoda, že vraj fungujú len do pol šiestej, To sa mi zdá málo, lebo o piatej začína vyhodnotenie a potom je tombola, ako z pár akcií „poznám" Pinďa, za pol hoďku to nebude mať všetko odmoderované :o). Tak využijem parkovisko aspoň na chvíľu, kým vypustím tekutiny, nahromadené pitím energy drinkov. Pozriem predbežné výsledky jednotlivých kategórií - fíha, neprišiel som posledný! Zo 480 štartujúcich na krátkej trati prišlo do cieľa v meranom čase 466. A ja som skončil na 454. mieste :o))) Síce skoro úplne na konci, ale teším sa, že som vydržal. Vyberiem si bicykel z úschovne a poďho na námestie. Vyhlasovanie víťazov jednotlivých kategórií, absolútnych víťazov oboch tratí prebieha v uvoľnenej atmosfére. Obrovskú úctu cítim voči kategóriám nad 50 rokov, či už z mužského, ale hlavne ženského tábora. Dokonca tu máme mužskú kategóriu aj nad 60 rokov! Tak to klobúk dolu! A skoro všetci prišli do cieľa predo mnou! A niektorí absolvovali dokonca dlhšiu trať. Mám na to iba jedno slovo - famózne! A na rad prichádza tombola, kde má šancu každé štartové číslo bez ohľadu na umiestnenie. Cien je 44 vrátane nádherného biku Genesis za 1.200 €vri (nezabudni to povedať, vravia Pinďovi „dodávatelia" ceny :o) ... ). Hm, ten bike vyzerá super. Ten bude môj! :o) Tombola začína od 44.- tej ceny. Stískam moju „ceduľku" a čakám ako vo vytržení, kedy sa ozve číslo 510. Ako vravím, chcem ten bicykel, tak moje číslo ešte nevyťahujte! :o) Super, zatiaľ nič, pomaly sa blížime k prvej cene. A je tu 6. cena - číslo 515! Čo? Veď to bolo číslo, ktoré mi ponúkali pri registrácii ako druhé a ja som si ho nevzal! Ha, to bola chyba č. 1. No nevadí, to ma len utvrdzuje v tom, že 1.cena je moja! A už sme sa dostali až k nej - je to-, je to-, Pinďo nenaťahuj! ... je to iné číslo :o( ... :o))). Ale nevadí, dnešný deň bol ohromný, som rád, že som mohol byť jeho súčasťou.
Čo povedať na záver? Možno niektorí čitatelia povedia (pokiaľ sa dostali až sem a neskončili s čítaním tohto iným nič mimoriadne neprinášajúceho článku), že načo toľko slov pre jeden maratón, ale pre mňa to bol sviatok. Preto je článok možno napísaný s prílišným nadšením a entuziazmom. Preto je tak strašne dlhý. Ale nedalo sa inak, nevedel som inak - skláňam sa pred organizátormi, partnermi aj sponzormi. Viem, sponzorstvo je viac-menej propagácia seba samého, ale bez toho by sa táto akcia nikdy neuskutočnila. Štartovné je oproti hodnote (a tým nemyslím len materiálnu hodnotu v podobe darčekov), ktorú si človek odtiaľ odniesol, minimálne. Tá hodnota ostáva v ňom a ak je akcia vydarená, ako bola táto, neostáva mu nič iné, len rozširovať pozitívne správy. Štartovné, napriek rôzny neprajným hlasom nepokrylo ani zďaleka všetky výdavky spojené s týmto podujatím. Ešte som nespomenul jednu dôležitú skutočnosť. V dnešných časoch, keď peniaze riadia svet a nik nedá nikomu nič zadarmo, sa vďaka tejto akcii mohli vyšantiť aj deti. Takisto mali svoj minimaratónik vo viacerých vekových kategóriách. A myslím, že nie je nič dôležitejšie ako vidieť šťastie a nadšenie v detských očiach, keď majú možnosť sa ukázať. A to sa im veru v očkách odrážalo! Myslím, že aj takýmito akciami z nich vyrastú aktívni športovci. A ak aj nie, kde sa lepšie naučia výdrži, trpezlivosti, disciplinovanosti?
Apropo, názov - Športom k trvalej invalidite? Prečo je tam ten otáznik? Nuž preto, lebo za seba môžem povedať, že ak človek športuje triezvo, v rámci svojich fyzických možností, ak mu to prináša radosť a potešenie, ak ho to napĺňa - potom obligátna veta o športe a invalidite absolútne neplatí, dokonca ani pre takého „športovca" ako som ja :o).
Predvčerom bola sobota, týždeň po maratóne. .. to fakt už prešiel týždeň? Kedy bude ďalšie podujatie? :O)
