A stojí to vôbec zato, zapodievať sa lepšími zajtrajškami alebo sa utešovať po dobabraných včerajškoch? Ani náhodou... To robia iba slabosi, tí ktorí sa nevedia vlastnou zásluhou pričiniť o lepšie ranné vstávania. Všetci tí,ktorí sa priživujú na úspechoch a radosti iných. A mne to za to nestojí. Radšej si pretrpím chvíle, kedy budem doplácať na svoje vlastné omyly, akoby som to hodila na jedno čarovné mávnutie rukou.
I keď egoistická časť môjho ja by, uznávam, nemala najmenší problém s vyrieknutím akéhokoľvek absurdného želania. V každom z nás je zasiate zrnko zvedavosti a patričnej chamtivosti. Práve to nás predurčilo na cestu neistoty, pokušení, cestu sebazaprenia i súťaženia. Ale moja výchova,rozum,ale i srdce mi kážu povzniesť sa nad hocakou ponukou tohto typu. Život sa predsa neuľahčí, neskráti. Načo si lámať hlavu nad tým, čo možno aj tak nepríde...
Plytvať energiou sa nevypláca! Omnoho výhodnejšie je preplávať problémami, užívať si minúty, sekundy a žiť tak, aby každá stála zato!
Veď život,ako som sa kdesi dočítala,je vlastne rozprávka napísana Božou rukou. Skutočné požehnanie dostávame vo forme bolesti, sklamaní a strát. Avšak iba ten, kto bude trpezlivý ho čoskoro uvidí v tej správnej forme:)
A nemusí byť členom spolku "tichých bláznov" s udicou v ruke. Postačí viera, nádej a láska... Ostatné je predvídateľné!
