Napokon túžba po očiste zvíťazila.Našiel som si doma motlitebnú knižku a začal som sa pripravovať.“Najlepšie bude zájsť tam pred sviatkami,“premýšľal som .„Vtedy sú tam neznámi kňazi aj spovedajúci sa ,nikto si ma nebude všímať“,opakoval som si.„Veď si predsa kresťan…uľaví sa ti na duši i na tele“,hovoril som si dookola.
Prezrel som si doma desatoro a začal som som previnenia spisovať.Bolo ich za posledných pätnásť rokov zo tri strany.Zdalo sa mi to priveľa.Niektoré bezvýznamnejšie som preškrtol.Zoznam sa zmenšil o tretinu.Aj dve strany boli príliš. Dlhšie som uvažoval, čo s tým. Prečítal som si znova motlitebnú knižku.Zistil som, že veľa vecí sa opakuje a niektoré sa mi zdali nepodstatné...Keď som zoznam opäť prepísal zostala jedna strana.„To je ono“, zhíkol som nadšený výsledkom.Usilovne som sa učil hriechy spamäti, aby som pred spovedníkom nezmätkoval.Najťažší bol úvod a záverečná ľútosť. Akoby to vyzeralo, keby mi musel farár pomáhať...
Prešiel týždeň , druhý.Sviatky sa blížili.Konečne som sa cítil pripravený a vybral som sa do kostola.Keď som pozrel dnu bolo tam toľko ľudí, že som zľakol a vrátil domov.Prvý pokus mi nevyšiel. „Pôjdem až posledný deň - v piatok.To tam už určite nikto nebude,“ posmeľoval som sa...Háčik bol v tom, že práve v piatok som bol dohodnutý na stretnutí s priateľkou, o ktorej moja polovička netušila.Inokedy nemala čas.
„Vyspovedám sa. Potom sa zídeme a porozprávame,“mal som to premyslené.To už budem po spovedi a vysvetlím jej, že odteraz končíme. „Stretnúť sa, či nestretnúť?“, ozývalo sa svedomie.Termín spovede sa blížil.Prišiel posledný deň pred Vianocami. Ak som chcel splniť svoje predsavzatie musel som ísť.
Aj keď sa mi nechcelo.Po pätnástich rokoch sa hriešnemu človeku jednoducho veľmi nechce.Nuž darmo.Odvykol som.Zobral som „hriechový papier“, posilnil som sa pohárom vína.Však aj v kostole pijú omšové a s pevným odhodlaním som vyrazil.Zobral som si aj mobil, čo keby prišla súrna správa?Vždy chcem byť pripravený,aby som náhodou nič nezmeškal.
Bol piatok popoludní a pred kostolom ma prekvapilo množstvo dopravných prostriedkov.Toľko hriešnikov.S tým som nerátal.“Vidíš, koľko ročákov došlo“?, prihovorila sa mi čulá asi osemdesiatročná babka.„Ná nehaňbi sa, šak vňútri to ide friško“…usmiala sa na mňa.Mala už len dva zuby, ale ukľudnila ma …
Smelo som vkročil do dovnútra.Boli tam štyri zástupy čakajúcich kresťanov.Dva zástupy smerovali do spovedelníc po stranách a dva kratšie smerom k oltáru, kde spovedali mladí kňazi v civile sediaci na obyčajných stoličkách…spovedajúci sa sedeli na stoličkách pred nimi.Vypočítal som si, kde je koľko ľudí a vybral som si ten najkratší. V mojom bolo asi desať a v druhom okolo pätnásť ľudí.Ak to dobre pôjde za hodinu mám po spovedi.Jeden člověk krát päť minút…no ujde to.Netušil som ako veľmi sa dá zmýliť.
Stál som a znova som si opakoval všetky hriechy .Videl som, že skoro všetci“ročáci“ ako ich nazvala dvojzubá babka majú svoje papiere a usilovne si ich čítajú.Pripomenulo mi to pohovory na prijímacie skúšky…všetci si polohlasne mrmlali a opakovali.Môj zástup sa však pohyboval podozrivo pomaly…Vo vedľajšom vždy ubudli dvaja, kým v mojom len jeden…Bol som z toho nervózny.Začal som sa mierne potiť.Po pol hodine bolo jasné, že som si vybral ten „horší“ zástup s“ väčšími“ hriešnikmi.Možno bol pomaľší spovedník.Keď som postúpil asi na piatu pozíciu v susednom rade už boli len dvaja …Začali ma pobolievať nohy. „Tak to teda nie, nebudem tu presčasovať,“ uvažoval som.
Presunul som sa do rýchlejšieho zástupu.Nevyplatilo sa... Posledný chlapík predo mnou nie a nie skončiť.Prešlo pätnásť minút. Stále diskutovali. „Možno práve prišiel z basy,“ pomyslel som si.Napriek tomu ,že ma boleli kríže a tlačili topánky statočne som čakal.Konečne ten „obrovský“ hriešnik odišiel.Spotený som chcel absolvovať spoveď, ale kňaz sa náhle postavil. Podišiel ku mne a ospravedlňujúco sa usmievajúc zahlásil, že spovedá od obeda a potrebuje sa ísť najesť…“Viete, tiež som len človek-brat môj“, rozhodil rukami.„ Choďte ku kolegovi,“ukázal na bočnú spovedelnicu s nápisom dekan...
Nezostávalo mi nič iné, len sa premiestniť.Pozrel som na ľudí stojacich pred búdkou.Rozhodol som sa, že nebudem čakať zase na poslednej pozícii.Všetkých som predbehol. Postavil ako prvý pri dekanskej spovedelnici.Niekoľko starších hriešnikov začalo pokašliavať a ukazovali mi koniec radu…„Tak to teda nie,“ zamrlal som.Od zväčšujúcej nervozity som niekde vytratil spísané hriechy. Z chórusu sa ozvali mohutné tóny organu. Dekan otvoril dvierka na spovedelnici.Vstal a vystrel sa.„Bratia a sestry musím ísť slúžiť. Príde môj kolega a dokončí vás počas bohoslužby,“povedal a s pokorným úsmevom odišiel.
Bol som na pokraji nervového zrútenia.Začala ma bolieť hlava.Kňaz dôstojne kráčal na čele miništrantov.Veriaci spievali.Začala omša. Práve keď sa do spovedelnice posadil starší neznámy kňaz zazvonil mi v kapse mobil.Prerušil som opakovanie hriechov ,vybral z vrecka mobil a stlačil príjem…
Na displeji svietilo Miluška...„Kdesi miláčik?Práve som prišla autobusom,“rýchlo rapotala.Oťaželi mi nohy.„ Neviem sa ťa dočkať, príď pre mňa a ponáhľaj sa,“mlela ako verklík.„Pomóóc, idú ku mne akýsi opilci,“ počul som kričanie zo slúchadla.Farár mi kýval spoza závesu spovedelnice… „No tak poďte synu, nezdržujte,“…situácia začínala byť dramatická.
Po čele mi stekali kropaje potu.Podišiel som k farárovi a hlúpo som mu povedal: „Otče prepáčte mi, ale musím ísť rýchlo pomôcť blížnemu svojmu,“dostal som zo seba priškrteným hlasom.Ja-ja sa vrátim,“koktal som...Farár otvoril dvere na búdke, postavil sa, utrel si okuliare a vztýčenou rukou mi ukázal smerom von z kostola.„Bež, synu - tam, kde ťa viac potrebujú!“Zakýval hlavou a znova sa usadil.
Vyrazil som na plný plyn bočnými dverami na ulicu. Počas behu sa mi mysľou preháňali moje najväčšie hriechy .Nectil som si otca ani matku svoju, často som hrešil ,nevenoval som sa rodine, kradol som ,oklamal som dvakrát manželku svoju“...behalo mi dookola mysľou„Teda s týmto to bude trikrát, ale už to bude naposledy bože“,povedal som si sám pre seba…
Keď som šprintoval krížom cez cestu, takmer ma prešlo nákladné auto...Klaksón mi trhal uši. „Ty hovädo, kam letíš“, nadával šofér a odpľul si za mnou.„To keby si vedel“, pomyslel som si…Cítil som sa urazený.V zúrivosti som vybral z kapsy drobné mince pripravené do kostolnej pokladničky a hodil ich od zlosti za odchádzajúcim autom.
Na zastávke mlátila Milka statočne kabelkou podnapitého chlapa… „A kde je ten druhý miláčik“?kričal som…„Tam je, na zemi trafila som ho – spadol“, povedala jedným dychom.„Nepotrebujete prvú pomoc“?sklonil som sa.„ Ja-ja ju potrebujem“, volala Emília a zúfalo ma začala objímať…
„Poď rýchlo“,odstrčil som stojaceho chlapa a odvádzal ju preč…„Vieš čo si spôsobila ?“Položil som jej zadychčaný rečnícku otázku.„ A čo také zlatko?“, nesmelo sa na mňa pozrela belasými nebovými očkami.„Práve si mi pokazila spoveď,“cítil som sa previnilo.„Fíha –netušila som,ja... nič si z toho nerob,povieš to mne a ja ti odpustím“, zašveholila a usmiala sa na mňa...
A tak som znova zhrešil….„Miluj blížneho svojho ako seba samého,“ opakoval som si idúc po chodníku s Miluškou.Ale nabudúce si už spoveď pokaziť nedám.„Nedám, nedám,nedám“-mrmlal som si v duchu dookola...
Začalo pršať.Dážď zo mňa pomaly milosrdne zmýval malé i veľké hriechy.Ten najväčší a najkrajší kráčal vedľa mňa a tlačil ma zboku prsníkom. Z obchodného domu zaznievali radostné koledy.... Dodo Jovran Bird
