Vždy, keď ho mám v ruke...

Pero, presne tak, keď držím tento neobyčajne obyčajný nástroj v mojej pravej ruke, ponáram sa do ríše kreativity(viem že je to dosť ošúchane klišé , ale ja tomu tak hovorím)jednoducho tam, kde nezostane žiadna myšlienka nepovšimnutá.Naozaj málokedy sa mi stáva , že už dopredu viem o čom budem písať. Aj dnes večer som chcel niečo napísať, ale nevedel som čo...Hovorím si:"Dám tam dáky zážitok zo soboty, alebo napíšem znova nejakú "citovku"?"Nieeee, to by bolo príliš umelé a nakoniec by som s tým nebol spokojný ani ja sám...Najradšej mám spontánnosť, čas rýchleho sledu myšlienok, poháňajúci moju ruku vpred...lenže , ma tak napadlo, že načo by mi všetky tieto moje spisovateľské "stavy" boli, keby som ich nevedel zmemorovať?!Ako som už spomínal píšem rád spontánne a zrazu... ako tak rozmýšlam o čom budem písať padol mi zrak na pero. No a tu niekde sa začína tento "neuveriteľne filozofický článok"...Vlastne už aj končí... :)))
Dúfam, že sa mi aspoň trošku podarilo vzdať hold peru a verím , že pocity aké prežívam pri písaní ja, mávate aj vy...