Zaparkovali sme pred útulkom sv. Lujzy de Marillac, vyštverali sa kopcom. Privítala nás Baška, jemu povedala, ako ho rada znovu vidí. Šla pripraviť sprchu a on dostal cigaretu. Pripálil si osratým zapaľovačom a pôžitkársky ťahal dym a vzdychal ako z reklamy na čokoládu. Tiekli mu sliny až k bruchu a keď cigareta zhasla, olizoval prsty, v ktorých ešte pred chvíľou bola. S vozíkom hore schodmi, potom doľava a sme tam - v sprche. Prestáva vnímať, akoby spal, nespolupracuje. Čo sa deje? Chce sa sprchovať? Ak áno, musí nám pomôcť s vyzliekaním. Vetrovku musíme rozstrihať, ale zbytok ide ľahšie, keďže sa rozhodol nám pomôcť.
„Všetci ho tu mali radi, ale potom sa rozhodol odísť, lebo chcel piť." Znova zavíja, Baška sa pýta, či má ísť preč. Prikyvuje a ostávame sami. Tečú mu sople z nosa, plače a kým mu dám dole nohavice, kričí: „Hanbím sa." Neviem, či sám pred sebou alebo predo mnou, ale teraz nech sa už nehanbí, teraz je to už úplne jedno. Nohavice, riadne naložené hovnami a stvrdnuté sú asi zo všetkého najhoršie. Konečne je holý, preložený na stoličke. Na väčšine dolnej časti tela sú zaschnuté hovná, dokonca aj v záhybe pahýľa, čo zostal po nohe, ktorú mu pod kolenom urezali minulý rok. Pozerám si tetovania, pri mojich komentároch trocha spyšnie, dvihne hlavu a usmieva sa: áno, kedysi si bol čávo a teraz si prechľastané hovno na vozíku. Len pred mesiacom ťa pustili z nemocnice, odsvrabili ťa a pozerám na obväz, ktorý máš na jedinom svojom chodidle a s ktorým si sa nepriznal. Mesiac nepreväzovaná noha ukazuje, že kúsok poodrezali z prstov. Obväz je síce prilepený k živému (alebo aj mŕtvemu?) tkanivu, ale kýve hlavou, že nebolí, je mu ľúto tých prstov.
Celé sprchovanie prežije v prenatálnej polohe, stočený do klbka , iba občas ho buzerujeme, aby sa uložil inak, aby sme mu umyli tu chrbát, tu nohy, tu zadok, hlavu a vôbec všetko. Po teplej vode je zima a pri obliekaní zrazu kŕčovito chytá vozík a začne sa mykať smerom dozadu. Takisto schmatnem vozík a predné kolieska vtláčam do zeme. Myslíme, či sa neozvala jeho sekundárna epilepsia, ktorou sa vyhrážal v aute, ale po pár pokusoch prekotiť sa, povie: „Chcem zomrieť." Pozeráme si do očí a nenapadá ma toho veľa, čo by som na to povedal. Veľmi sa mu ani nečudujem. Prikývnem a poviem, že ho doobliekame a dáme si cigaretu. Tiež prikývne a obliekanie prebehne rýchlo.
Znova zaparkujeme pred vchodom aj s vozíkom, fajčí cigaretu a ja mu hovorím, čo si myslím o jeho túžbe byť mŕtvy. Poprosí ma, nech sa idem opýtať na K. Tá tu však nie je. Vtedy povie, že by tu chcel dnes ostať. Zavoláme Bašku, nech jej to oznámi, tá pristane. „Zajtra odchádzam," upozorňuje však. „Dobre, tak sa teda vidíme, tam, kde sa vidíme vždy koniec koncov. Aj keď najradšej by sme vás videli tu," lúčime sa a odchádzame.
Cestou stretneme slepú R. aj so snúbencom. Darí sa jej dobre, čakajú už len na termín svadby. Zvoní telefón, mama sa ma pýta, či na mňa nepadol strom a či mám kamarátov na Pohode. Mám. Volám, sú v poriadku našťastie. Boli v tom stane a úplná kaša, ale sú v poriadku. Chvalabohu.
