Dcéra Erika sa narodila predčasne, keď jej otec zhodil Ivetu zo schodov vôsmom mesiaci tehotenstva. Najstarší syn Peťko dodnes trpí následkami traumy,ktorému jeho otec spôsobil: nevie zaspať, zo spánku ho budia zlé sny, v noci sapocikáva, nevie komunikovať alebo sa hrať s rovesníkmi, prejavuje sklony utekaťa k tomu všetkému mu otca pripomína aj veľká, hlboká jazva po pľuzgieri, keď hootec obaril vo vriacej vode.
Iveta má za sebou rizikové tehotenstvo, pretože krčok maternice bol otvorenýviac, ako by sa patrilo. Lekári odporúčali vôbec sa nenamáhať a obávali sa tiežjej kŕčových žíl. Obávali sa, že krvné zrazeniny, ktoré jej našli, by sa mohlidostať do srdca alebo mozgu. Po pôrode jej povedali, že ďaľšie dieťa by jupravdepodobne zabilo. Kým Tonko rástol v Ivetinom brušku, stihla sa ona súdiť sbývalým druhom o zverení detí do starostlivosti a začalo sa konanie ohľadomnásilia páchaného na nej a deťoch a neplnenia si povinnosti platenia výživnéhona deti.
Rodinasa okrem Ivetiných bratov postavila viac-menej na stranu jej druha. Od sestryzískal jej telefónne číslo a odvtedy jej pravidelne volá, aby jej sľuboval,ospravedlňoval či vyhrážal sa, že si ju nájde. Sestra s mamou Ivetuprehovárali, nech sa k nemu vráti. Iveta sa domov vrátiť nemôže, ak nechceriskovať zdravie svoje a tiež zdravie svojich detí.
Jednazo sociálnych pracovníčok Ivete navrhla ako jedno z riešení jej neutešenejfinančnej situácie, aby dala deti na adopciu. Obvodná lekárka odmietla ošetriťjej deti, ak prišla krátko pred koncom ordinačných hodín, pretože muselanakŕmiť malého Tonka. Sestrička odvrkla: „Mne by sa niečo také nemohlo stať.“ Vneďalekej škôlke si za starších chlapcov pýtali „dobrovoľný príspevok“ dvetisíckorún, ktoré Iveta po vyplatení nájomného v krízovom centre samozrejme nemá, akmá myslieť na svoju stravu a stravu detí.
Keďžekrízové centrá v okolí nemôžu klientky ubytovať donekonečna, začali sme hľadaťmožnosti, ktoré sú perspektívnejšie ako niekoľko mesiacov a relatívne blízko,aby sa úplne neodrezala od bratov a aby sa mala na koho obrátiť, ak bypotrebovala pomôcť – od nosenia jedla po občasnú starostlivosť aspoň o staršíchchlapcov. Magistrát hlavného mesta poskytuje ubytovanie v sociálnychubytovniach, avšak len pre ľudí s trvalým pobytom v Bratislave po dobu 5-10rokov. Riaditeľ jednej z ubytovní mi navyše povedal, že by ani jedna z nichneubytovala matku s deťmi. Žiadosť z obecného mesta, kde má Iveta trvalý pobyt,by magistrát zvážil, ak by sa obec zaviazala, že Ivete poskytne ubytovanie po piatichrokoch jej pobytu v jednej z ubytovní v Bratislave.
Známy,ktorý v tejto oblasti pracoval, mi oznámil, že okrem krízových centier súmožnosťou už len komerčné ubytovne, ktoré si však Iveta nemôže dovoliť.Rozhodol som sa kontaktovať krízovú linku, kde mi pani do telefónu povedala,„že taký prípad ešte neriešili.“
Ivetaa jej deti sú obeťami. Sú na úteku a nemôžu sa vrátiť „domov“. Okrem kočovaniaz jedného krízového centra do druhého im ostáva odsťahovať sa ďaleko odIvetiných bratov a ľudí, ktorí im pomohli tam, kde sú teraz. Istá sociálnapracovníčka jej navrhla, nech sa svojich detí vzdá. Iveta sa nemôže zamestnať,keďže sa musí starať o svoje deti. Iveta je týraná žena a nemá kde bývať.
(Pozn.:Mená a vek osôb boli zmenené)
