Števo má Downow syndróm a jeho slovná zásoba pozostávanajviac z 15 slov a je naozaj špecifická, pracuje na úplne odlišnýchprincípoch. Domov napríklad volá podľa blízkeho komína, už si nemapätám presneako, len mi to pripomínalo názov jedného švédskeho hokejového klubu - HV 71.Všetko tekuté je pre Števa „pifo", všetky ženy sú „moja". Števo volá len párľudí po mene, okrem otca a bratov, volá začiatočnými písmenami mien ľudí,ktorých si veľmi obľúbil - konkrétne „V" a „J". Mne sa podarila zvláštna vec,za celý týždeň som prešiel od prostého „uja" k „ujovi Jojovi", čím som sapridal k tým pramálo ľuďom, ktorých je schopný volať po mene.
Števo je expert, čo mu chýba vo verbálnej komunikácii bohate prekonávaneverbálnou komunikáciou. „Rozmýšľam, prečo sme vynašli slovnú zásobu. Pozri naŠteva, veď to je úplne super. Načo mi je toľko slov. On dokopy nič povedaťnevie a aj tak je z nás najvtipnejší." Bol pre nás veľký šok, keď sme tráviliposledné chvíľe v hostinci nazvanom Šuta, Števo si vypýtal masáž chrbta od Evkya z ničoho nič povedal: „Aaaah, to je ono, moja." Bola to prvá a poslednásúvislá veta, ktorú som od neho za celý týždeň počul. Raz sme sedeli v hostincina kofole, Števo pribehol a svojou typickou gestikuláciou, zvukmi a grimasamisa dožadoval „piva". Mne sa nechcelo vstať, tak som ho požiadal, nech kúpi sebekofolu a mne kúpi pivo. Nakoniec prišiel s jedným pivom, peniaze mi vrátil,ukázal svoju tekutú trofej a utiekol. Neskôr mi z polovice nedopité pivovrátil. V posledný deň volal „ujo Jojo poď sem" a dal mi na pravé líce dvepusy, jednu ešte pridal na stanici.
Dovtedy som málokedy stretol niekoho mentálne postihnutéhona ulici. Zrazu som ich videl 20 naraz, s rôznym stupňom mentálnej retardácie,každý špecificky krásny človek. Zdali sa mi všetci zdraví, krásni. To ja som sipripadal, ako by som bol postihnutý. Najviac po mojom po návrate do Bratislavy,keď som sa rovno z vlaku ponáhľal na nočnú a Bratislava ma akosi zoširokaobchádzala, pretekala aerodynamicky popri mne. Ja som napriahol dlaň a roztiaholprsty, v snahe zachytiť „normálny" svet. Snáď sa mi to dodnes sa mi to nepodarilo.
Po roku som stretol Doda, s ktorým som na tom rekondično-rehabilitačnompobyte pre mentálne postihnutých bol tiež. Bolo skvelé zase stretnúť"takého" človeka. Našťastie si ma pamätal, tak sme zaspomínali aporozprávali, čo je nové. Že už býva v chránenom bývaní s bratom na DlhýchDieloch, že vie variť lievance, že chodí miništrovať a miništranti ho volajú"Dedo Šmolko", že mama bola na "ožarovačkách", že v robotemá síce stresy, ale veľmi ho baví. Dodo robí v McDonalde na SNPčku tuším prilisovaní odpadkov. V podstate robota pre posledné hovno, ale pre mentálnepostihnutého vzácna príležitosť integrácie do "väčšinovej"spoločnosti. A nakoniec, že si píše s Tomáškom (stále zvykol hovoriť, že muvšetci umreli v rodine: "Vieš, mne ale umrel otec.", keď ani tonezaberalo, tak vravel: "Tebe umrela mama, viem to, keď prídeš domov, užbude mŕtva."). Odprevádzal som ho s priateľkou na zastávku, najprvhovoril, že ide na 86, potom 68 a 96, ale hlavne, že vedel kam ide. Pomohol sommu do mobilu zapísať kedy sú v kostole omše ("chcel som sem ísť, lebo tubol pápež a je to také sväté, vieš?"). A potom si ma odtiahol stranou:
„Ale ja som teplý," povedal.
„Akože teplý?"
„Som teplý. Veľmi mi chýba Tomáš."
„Dodo, to nie je choroba. To je skvelé, že sa máte radi. Za to sa nemusíšhanbiť."
Dodo sa stále usmieval, ťažko bolo odhadnúť, či som mu dodal podpory alebo nie.Rodičia si ho zobrali z detského domova, keď bol malý a vypiplali ho do dnešnejpodoby schopného a v rámci možností sebestačného mentálne postihnutéhodospelého muža. Jednou z jeho základných charakteristík, pravdepodobnevnuknutých rodičmi, že bol až priveľmi ochotný, niekedy až podliezavý.
Tak aj teraz sa usmieval a hovoril, že je teplý. A nevedel som, či je naozaj"teplý" alebo má len tak veľmi rád Tomáša a vysvetlil si to tak, žeje "teplý".
