Ako argumentuje Mary Douglas: „Hlavnoufunkciou ideí oddeľovania, očisťovania, vyznačovania a trestov zatransgresie hraníc je vniesť do vnútorne neusporiadanej skúsenosti systém.Zdanie poriadku sa vytvára práve zveličením rozdielu medzi tým, čo je vo vnútria vonku, hore a dolu, medzi mužom a ženou, s niečíma proti niečomu." (Douglas, 1969, s. 4)
Signifikačná prax umožňujezveličenie rozdielu prostredníctvom označenia poškvrnenej inakosti a jejvylúčenia. Keďže „Iné"nie je „Rovnaké", nemôže byť ani „Rovné" a označení/-é tak majú v systémerasového poriadku podriadený štatút. Erik H. Erikson (2002) si v úvahácho židovskej otázke v nacistickom programe všíma práve rasovéprojekcie bielych nacistov o Židoch a Chris Barker (2006, s. 49)pripomína, že bieli Anglosasi používajú koncept etnicity, „keď hovoria o inýchľuďoch, väčšinou s inou farbou pleti - takže Aziati, Afričania, Hispáncia Afroameričania sú etnické skupiny, kým bieli anglosaskí Američania aleboAustrálčania nie sú". Vylúčenie a ustanovenie súboru „Iných", kedy hranicetela sú stanovené vypudením označeného ako poškvrnenej inakosti je vlastne„zapudením", po ktorom nasleduje „silný odpor", ktorý ustanovuje hegemonickédiferenciácie identity a moment vylúčenia sa stáva modelom tvorby hegemonickýchdiferenciácií. Butler (2003, s. 184) dodáva, že „to je práve spôsob, ktorým saIní stávajú hovnom". Proces vylúčenia je procesom ustanoveniaa označenia „Iných" v záujme sociálnej regulácie a to nie lenvylúčením, ale aj nadvládou. Hranice tela nie sú nikdy len materiálne,, čoznamená, že moment vylúčenia a ustanovenia súboru „Iných", takisto ajvylučujúcej funkcie, je sprevádzaný spochybnením rozdielu „vnútorného" a„vonkajšieho" sveta subjektu, keďže v procese vylučovania sa „vnútorné"stáva „vonkajším" a vylučovací model tak môže uskutočniť rozličné formyhegemonickej diferenciácie identity. Inými slovami, telo nie je nijakozapečatené a hranice subjektu nie sú neprerušované;hranice tela sú vlastne limitysociálnej hegemónie. Jednoduchým príkladom takéhoto limitu v rasovomkontexte sú rôzne rasové projekcie, napríklad predstava „černošstva" (Butler,2003).
Otázkou je, do akej miery jerasalizovaná identita „vnútorná" alebo „vonkajšia". Ako upozorňuje Foucault(2000), ak majú telá zosobňovať zákon, ten nemôže byť „zvnútornený". Keďže telázákon signifikujú na svojom povrchu a prostredníctvom tela (1) a zákon telá zároveň aj subjektivizuje a stáva sapodstatou ich „Ja" (2), tento zákon musí byť zjavný aj latentný. Zákon si tedatelá podrobuje, avšak nevystupuje ako „vonkajší", ale ako tvrdí Foucault (2000,s. 33), „na povrchu a vo vnútri tela ustavične produkuje fungovanie moci".Rasová matrica teda nepôsobí len navonok, čo znamená, že činiteľ represienemusí nevyhnutne potláčať len ontologicky odlíšený objekt, keďže represiavytvára zároveň odmietaný a trestaný objekt. Inými slovami, mechanizmuspotláčania je kultúrne protirečivý, plodný aj zakazujúci zároveň.
Objekt vylúčenia, odmietaniaa potláčania je poškvrneným objektom, je objektom znečistenia. Douglas(1969) tvrdí, že znešisťujúce sily sú súčasťou štruktúr trestajúcich ideí,pričom sú trestané predovšetkým za to, že spájajú to, čo malo ostať oddelené(3) (napríklad rasy, kultúry, „rovnaké pohlavia/rody") alebo oddeľujú to, čomalo ostať spojené (napríklad „protiklad pohlaví/rodov"), čím sa znečisteniedefinuje ako narušenie hraníc sociálnych štruktúr. Človek, ktorý znečisťuje jetak vždy v nepráve a práve preto, že svojim poškvrnením tieto hraniceprekročil alebo posunul a keďže hranice by mali ostať nedoktnuté, presun„Iného" ako znečisťujúceho znamená pre „Rovnakého" ako „čistého"nebezpečenstvo.
„Znečistenie" môže mať mnoho podôb,od „farebnej" kriminality, chudoby a imigrácie po hladomor, nezamestnanosť,ochorenia typu AIDS, homosexualitu či inteligenciu (4). Gilroy (1987,1992) analyzoval projekcie o „bielej" Veľkej Británii, jej splývanís Anglickom a projekcie o „černošskej" kriminalite, najmäv súvislosti s kriminalizáciou černošskej mládeže a následnejprezentácii černošskej kultúry ako patologickej. Prejav „o riekach krvi" (5),ktorý predniesol v roku 1968 vtedajší britský minister Enoch Powellz Konzervatívnej strany, spôsobil éru rasovej neznášanlivosti, plnejnepriateľstva „pôvodnej" bielej populácie voči imigrantom, cudzincom aleboľuďom z iných kultúr všeobecne (6). Powell svojim prejavom tak podporil predstavubritského života ako homogénnej tradície, ktorá bola narušená „ľuďmi čiernejpleti" alebo „ľuďmi s iným sociálnym zázemím" so sklonmi nerešpektovaťzákon, čo navodzuje dojem potreby podrobiť isté rasy dohľadu spoločnostia poriadku. Gilroy hovorí o umelo vytvorených predstavácho černošskej kriminalite, ktoré sú postavené predovšetkým na základe„kultúrnej inakosti" a „neúcte k zákonu". McRobbie (2006) však upozorňuje,že táto rétorika nie je ani v súčasnosti minulosťou a pripomína, žeaj britský minister vnútra z rokov 2001-2004, David Blunkett, používalrétoriku o černošskej kriminalite a predstavy darebákov priživujúcichsa na bezbranných (samozrejme bielych) občanoch.
Jeden z najrešpektovanejšíchbritských sociológov súčanosti, Anthony Giddens (2002), sa zasadzuje o to,aby vlády zaujali „prísny postoj k imigrácii, ale zároveň aj prísny postojk nepriateľstvu voči imigrantom." Pritom práve britská azylová politikačelí ostrej kritike. Jo Revill (2004) napísala článok o rozhodnutíbritskej vlády odprieť práva na bezplatnú liečbu v štátnom zdravotníctvezahraničným žiadateľom o azyl, ktorí sú nakazení vírusom HIV. Deborah Jackz National AIDS Trust skonštatovala, že „pre týchto ľudí je to trestsmrti." Ian Herbert a Robert Verkaik (2005) uverejnili 29. júna 2005 v denníkuIndependent správu o samovražde19-ročného Ramazana Camlica, ktorý posledných 5 mesiacov strávilv azylovom väzebnom stredisku po tom, čo investoval do nového života voVeľkej Británii 12 tisíc libier. Do toho času sa jednalo už o piatehožiadateľa o azyl vo Veľkej Británii, ktorý v tom roku spáchalsamovraždu. V tom istom roku napísala Janice Truner (2005) článok do Times o rodine z Angoly, ktoránemá nárok na azyl, napriek mnohým dôkazom potvrdzujúcich, že kvôli pôsobeniuotca v opozičnom angolskom zoskupení rodinu doma napadli vládni vojaci,matke usekli prst na nohe a pred očami detí ju znásilnili, upálili syna vovani, uniesli dcéru a ďalšej zo sestier usekli špičku prsta. Unesenú dcéruČervený kríž nemôže nájsť, rodina odmieta jesť mäso kvôli neznesiteľnejspomienke na páliace sa ľudské telo, matka nemôže v Británii pracovať. Herberta Terri Judd (2006) zverejnili o rok neskôr článok o ďalšomžiadateľovi o azyl vo Veľkej Británii, ktorý spáchal samovraždu. ManuelBravo, žiadateľ o azyl z Angoly, spáchal v roku 2006 po piatichrokoch žiadania o azyl samovraždu, aby zabránil návratu svojho syna späť doAngoly. Päť mesiacov pred svojou smrťou napísal prehlásenie, v ktorom sapíše: „Chcem zomrieť alebo spáchať samovraždu, pretože nemám šancu. Pokiaľzomriem, chcel by som, aby sa o môjho syna postarala vláda aleboorganizácia na ochranu detí v Británii." Jeho 13-ročný syn dostal 5-ročnépovolenie na pobyt.
Stuart Hall (1978) tvrdí, že rasaje variantná forma triednej príslušnosti. Alec G. Hargreaves (1995) v tabuľke(Tabuľka 1) z roku 1990 reflektujúcej nezamestnanosť, poukazuje nadiskrimináciu „etnických menšín" vo Francúzsku.
Tabuľka 1.Výskyt nezamestnanosti vo Francúzsku v roku 1990 | ||
Muži | Ženy | |
Francúzi/-ky | 7,5 % | 14,1 % |
Alžírčania/-nky | 23,1 % | 42,3 % |
Maročania/-nky | 20,7 % | 42,5 % |
Tunisania/-nky | 22,0 % | 41,7 % |
ZDROJ: JudyScales-Trent, African Women in France. In: Global Critical Race Feminism(2000), s. 149. Podľa: Alec G. Hargreaves, Immigration, „Race" and Ethnicityin Contemporary in France (1995) | ||
Na základe údajov uvádzanýchDeborah Hargreaves (2007) sa zdá, že príslušníci „etnických menšín" majúzastúpenie len v žalároch a ghettách: Kým belošskí riaditeliabritských podnikov si zvyšujú platy o 37 % ročne, platy vo Veľkej Britániirastú v priemere o 3,3 %, pričom medzi 527 riaditeľmii 100najvýznačnejších britských firiem je len 16 žien. Pritom viac ako 68 % ľudípôvodom z Bangladéšu a Pakistanu a 49 % nekaribských černochova černošiek má najnižšie príjmy v krajine (7). Vo Veľkej Británii máobyvateľstvo „etnických menšín" podiel 7,9 % na celkovej populácii v krajine,z toho viac ako 68 % ľudí pôvodom z Bangladéšu a Pakistanua 49 % nekaribských černochov a černošiek má najnižšie príjmyv krajine. (National Statistics Online,2004). Podľa štatistík britského ministerstva vnútra však podiel populácie„etnických menšín" v britských väzniciach predstavuje 22,7 %; 22,3 % u mužov a 29,5 % u žien.Podiel „etnických menšín" medzi zamestnancami väzníc je 2,6 % (Statistics onRace and the Criminal Justice System, 2004) (8). R. N. Cairns a B. D.Cairns (1994) uvádzajú, že v ghettách amerických veľkomiest New Yorka Los Angeles, ktoré obýva zväčša chudobné a „farebné" obyvateľstvo, nosístrelnú zbraň 50 % chlapcov a 5 % dievčat do 16 rokov. Aj keď podľa údajovFrantiška Koukolíka a Jany Drtilovej (2001) sa frekvencia vráždv Spojených štátoch medzi rokmi 1960 a 1990 všeobecne zvýšila viacu „belochov mužského pohlavia" ako u „nebelochov mužského pohlavia" (9), frekvencia vrážd u "nebelochovmužského pohlavia" vzrástla zo 43,7 vrážd na 100 000 obyvateľov na 109,1vrážd na 100 000 obyvateľov v roku 1990. Podľa správy zverejnenejv americkom lekárskom magazíne Lancet umierajú Afroamerčianky počas alebokrátko po pôrode takmer 4-krát častejšie ako belošské američanky (10)(Tehotenstvo zabíja v USA oveľa viac ako v Európe, 2007).
Dominic Casciani (2003) napísalčlánok o výskume profesora Davida Wilsona, ktorý skúmal skúmal rasové násilievo väzniciach vo Veľkej Británii. Súčasťouvýskumu boli aj rozhovory so 45 černošskými väzňami vo veku 16-17 rokov,z ktorých vyplynulo, že títo väzni podliehajú denno-denne rasovémunásiliu. Dozorcovia podľa mladistvých väzňov tolerujú rasistické nápisya nazívajú ich opicami. Ak sa väzni ohradia proti rasistickým prejavomdozorcov, hrozí im z ich strany násilie. Len päť z týchto väzňovpodalo oficiálne sťažnosti na rasové násilie a len jednu väznice uznali zaopodstatnenú.
Gilroy (2000) zachádzav kritike hierarchickej rasalizovanej modernity ešte ďalej, keď porovnávarasové projekcie nacistickej propagandy a kapitalistickej konzumnejkultúry; ikonografiatela a vizuálny obraz má v oboch prípadoch kľúčový charakter. Hip-hop,prezentovaný ako „černošská" komerčná kultúra, ako kultúra disentu, avšak plnámizogýnsvta, konzervatizmu a sexuálnych podnetov, predstavuje životný štýl„rasovej obrody", spojenej s jazdou drahým autom a dobrým(heterosexuálnym) sexom, čo je veľmi vzdialený obraz černošskej kultúryz obodia 60., 70. a 80. rokov minulého storočia, plnej politickéhopovedomia, kedy hudbu tvorili Bob Marley a Jimi Hendrix, kým dnes raper LLCool J spieva o žene snov s predĺženými vlasmi a značkovoukabelkou.
Michael Rich a kolektív (1998)a R.H. DuRant a kolektív (1997) analyzovali videoklipy vysielané poprednýmihudobnými televíznymi stanicami. Modelové roly páchateľa násilia sa objaviliv 80 % videoklipov, černosi sa ako páchatelia násilia objavili v 25 %(11) rolí a ako obete v 41 % rolí, pričom najviac násilia so vzťahomk noseniu zbraní obsahovali hip-hopové videoklipy (12). Koukolíka Drtilová (2001, s. 280) predkladajú jednoznačný záver: „Videoklipyv súčasných USA posilňujú falošný stereotyp čierneho mužského páchateľanásilného činu a bielej ženskej obete."
Podľa Gilroya (2000) je takátoprezentácia „černošskej" hudby príťažlivá pre biele publikum, ktorémuporušovanie pravidiel, násilie, oslava gangov či zbraní imponuje. Gilroyv tejto súvislosti hovorí o biopolitike tela a rozpade verejnejčernošskej sféry; uliceuž nie sú verejným priestorom, ale verejnou strelnicou maskulínnych zločincova namiesto rodinnej černošskej solidarity nastupujú rituály sexuálnychdôverností a smrti. Úvahyo raperovi, ktorí si hovorí Snoop Doggy Dogg, ho vedú k vážnejfilozofickej otázke o túžbe nebytia; autoštylizácia do úlohy psa a fanyniek či priateliek doúlohy feniek, Gilroyovi pripomína láskavú Levinasovu psiu tvárv koncentračnom tábore, v ktorom Levinas prišiel osvoju ľudskosť.
Poznámky:
(1) Jednoduchým príkladom je napríklad konštituovanietelesných hraníc pomocou rôznych zakázaných otvorov v podobe tabu vprípade incestu a homosexuality alebo v prípade rasy ako metaforickejšpiny, ktoré sú predmetom (najmä) zakázaných transgresívnych rozkoší.
(2) Sigmund Freud (1923) tvrdil, že „Ja jev prvom rade a predovšetkým telesným Ja" a že „[telo] nie je jednoducho len povrchom,ale aj projekciou povrchu."
(3) Len 2 % manželstiev vo Veľkej Británii sú„medzietnické", pritom podiel „etnických menšín" na populácii vo VeľkejBritánii predstavuje 7,9 %. (National Statistics Online, 2004)
(4) Ukážkovým príkladom prítomnosti znečisťujúcejmetafory a spájania jej rasových atribútov s „Inými vadami" je táto veta:„Ukazuje sa, že metóda [osvojeniasi dieťaťa do náhradnej rodinnej výchovy] ‚rodič pre dieťa'pri deťoch nad 6 rokov nevyhovuje a je málo funkčná (u nás) aj pri deťoch inejako bielej rasy a iného etnika a deťoch postihnutých" (Škoviera,2006, s. 42).
(5) „Ak chcú bohovia niekoho zničiť, najskôr hoposithnú šialenstvom. Musíme byť šialení, doslova šialení, ak ako národ dovoľujemekaždoročný prílov nejakých päťdesiatich tisícok rodiných príslušníkov, ktorí súz najväčšej časti materiál pre budúci rast pokleslej prisťahovaleckejpopulácie. Je to, ako by si národ sám staval vlastnú pohrebnú hranicu... Keďhľadím dopredu, napĺňa ma neblahé tušenie. Zdá sa mi, že ako Ríman vidím ‚riekuTiber, spenenú množstvom krvi'."(Redakce, 2007)
(6) Ray Lennox (2005) a Ján Krstiteľ Balász(2005) píšu, že Powell sa po tomto prejave stal pre časť anglických skinheadovhrdinom a pri napádaní najmä pakistanských prisťahovalcov sa začali objavovaťpokriky „Enoch! Enoch!". Štyri roky po Powellovom prejave vypukolv Liverpoole stret medzi skinheads a jamajskými prisťahovalcamiz druhej vlny. Lukáš Petřík (2007) tvrdí, že Powell bol predchodcom MargaretTchatcher a že Tchatcher „priznáva, že Powell mal už vtedy [keď predniesol prejav „oriekach krvi"] pravdua že ona sama bola najprv tak trochu naivná."
(7) Podiel najnižších príjmov u „belošskej" populácieje 21 %. (National Statistics Online, 2004)
(8) Najčastejšie príčiny odsúdenia na výkon trestubývajú trestné činy majetkovej povahy. Vlámanie má podiel 28,5 %. (Statisticson Race and the Criminal Justice System, 2004)
(9) V roku 1960 bola frekvencia vráždu „belochov mužského pohlavia" vo veku 15-24 rokov 5,9/100 000a v roku 1990 19,9/100 000, čo znamená nárast o viac ako 237 %.Nárast frekvencie vrážd u „černochov mužského pohlavia" vo veku 15-24 rokovmedzi rokmi 1960-1990 predstavuje nárast o takmer 150 %. (Koukolík -Drtilová, 2001)
(10) Miera úmrtia medzi Afroameričankami je 34,7 na100 000 živých a narodených detí a miera medzi belošskýmiameričankami je 9,3 na 100 000 živých a narodených detí. (Tehotenstvozabíja v USA oveľa viac ako v Európe, 2007)
(11) Podiel „černochov" na obyvateľstve Spojenýchštátov amerických je 12 %. (Koukolík - Drtilová, 2001)
(12) Najviac násilia obsahovali hudobné videoklipyžánrov hip-hop a rock (20 %), nosenie zbrane sa najviac objavilo tiež vovideoklipoch žánrov hip-hop a rock (20 %). (Koukolík - Drtilová, 2001)
Literatúra:
Barker, C. (2006). Slovník kulturálních studií. Praha, Portál.
Butler, J. (2003). Trampoty s rodom.Bratislava, Aspekt. 224 s.
Cairns, RN., Cairns, BD. (1994). Lifelines and risks: Pathways of youth in our time. Cambridge, University of Cambridge Press.
Casciani, D. (2003). Black prisoners and racism: Whatthey said. In: BBC News. 10 December, 2003. London, BBC Worldwide Limited. http://news.bbc.co.uk/1/hi/uk/3306739.stm
Douglas, M. (1969). Purity and Danger. Routledgeand Kegan Paul, London, Boston.
DuRant, RH., Rich, M., Emans, SJ., et al. (1997). Violence and weapon carrying in music video: A content analysis. Arch Pediatr Adolesc Med, 1997, 151, p. 443-448.
Erikson, E. H. (2002). Dětství a společnost.Praha, Argo.
Foucault, M. (2000). Dozerať a trestať: Zrod väzenia. Bratislava,Kalligram
Giddens, A. (2002). The Third Way Can Beat The Far Right. In: The Guardian. 3 May 2002. s. 21.
Gilroy, P. (1987). There Ain’t No Black In The Union Jack. London,Hutchinson.
Gilroy, P. (1992). Cultural Studies and Ethnic Absolutism. In: Grossberg, L.- Nelson, C. - Treichler, P. (ed.): Cultural Studies. London, Routledge. s. 187- 198.
Gilroy, P. (1993). The Black Atlantic. London, Verso.
Gilroy, P. (2000). Between Camps. Harmondsworth, Penguin.
Hall, S. et al. (1978). Policing the Crisis. London, Hutchinson.
Hargreaves, A. G. (1995). Immigration, "Race" and Ethnicity in Contemporary France.
Hargreaves, D. (2007). Do our executives have noshame?. In: The Guardian. 29 August 2007. Manchester, Guardian News and MediaLimited.
Herbert, I., Verkaik, T. (2005). The asylum crisis. In: The Independent. 29 June 2005. London, The Independent News and Media Limited.
Koukolík, F., Drtilová, J. (2001).Zlo na každý den. Praha, Galén.
McRobbie, A. (2006). Aktuální témata kulturálních studií.Praha, Portál.
National Statistics Online. (2004) Newport, Office forNational Statistics
Redakce. (2007). Predchudce Margaret Tchatcherové Enoch Powell o imigraci a "řekách krve" - "Rivers of Blodd". In: Eurportal. Praha, Český portál.
Revill, J. (2004). Fury at ban on HIV help forregugees. In: The Guardian. 8 August 2004. Manchester,Guardian News and Media Limited.
Rich, M., Woods, ER., Goodman, E., Emans, SJ, et al. (1998). Aggressors or victims: gender and race in music video violence. Pediatrics, 1998, 101, p. 669-674.
Tehotenstvo zabíja v USA oveľa viac ako v Európe.In: SME. 13.10.2007. Bratislava, Petit Press, 2007. http://www.sme.sk/c/3534822/Tehotenstvo-zabija-v-USA-ovela-viac-ako-v-Europe.html
Turner, J. (2005). Two girls' agony - and why the Home Office just doesn't care. In: Times. April 30 2005. London, News International Limited.
